Tanec života – tanec pre život

Aktuálne termíny AnandaDance, tanca pre život, sú vpravo v kalendári

Rozhovor pre časopis Nový populár

Ľudia odjakživa spolu spievali, tancovali, vytvárali zvuky a rytmy, aby komunikovali, aby sa vyjadrovali, aby vzývali, aby oslavovali. Dnes sa takáto spontánna disciplína z našich životov vytratila. Spontánna disciplína znie ako protirečenie, je to však niečo ako dynamický stereotyp. Niečo veľmi podstatné pre život samotný, pre jeho kvalitu a pre jeho preciťovanie. Potrebujeme to ako soľ, aby sme nevegetovali, ale žili, a teda vnímali a tvorili naplno.

Jeden z mála spôsobov, ktorý je dnes na Slovensku k dispozícii na takéto oživenie, je AnandaDance. Prinášame rozhovor s jeho facilitátorkou Ninou Jassingerovou.

R.: Čo človeka čaká, keď sa rozhodne prísť na AnandaDance?

N.J.: To je veľmi ťažké popísať a nemožné odhadnúť. Jediná možnosť je rozhodnúť sa, ísť a zažiť. Samozrejme, keď idete na hodinu brušného tanca, salsy alebo flamenca alebo spoločenských tancov, tak viete, čo môžete očakávať. Budete sa učiť kroky, rytmy, pozície, choreografie. Budete nacvičovať. A možno po dlhých rokoch zvládnete príslušné techniky remeselne tak dokonale, že sa v tom tanci budete môcť aj uvoľniť a skutočne tvoriť. Na AnandaDance sa však budete skôr odúčať – zlozvyky naučených postojov, rutinných pohybov. Mohla by to byť základná prax práve aj pre všetkých, ktorí chcú stáť na javisku – či už ako tanečníci alebo herci – kvôli tomu, aby nepredstierali, lebo to je pre diváka nuda, ale aby boli.

Mnohí sa tak isto neuvoľnia hneď, ale určite to nepotrvá roky, maximálne pár stretnutí.  A potom postupne vzniká a rozširuje sa obrovský priestor pre prekvapenia, pre všetko nové, nečakané, čerstvé. Je to cesta objavov v pohybe, v tanci. Pretože keď sa začneme hýbať bez zábran, uvoľní sa nám dych, a tým aj emócie. Dostanú sa do pohybu a dostanú šancu premieňať sa. My ich tak môžeme lepšie spoznávať, môžeme spoznávať seba samých i seba navzájom. Veľkou výhodou tejto praxe je aj to, že je rovnako určená mužom aj ženám bez obmedzenia veku alebo váhy alebo pohybových schopností alebo skúseností. Je to neoceniteľná pomoc pre bežný život, ale aj pre každého, kto chce zakúsiť uvoľnenie, ktoré  môže viesť  k meditačnému stavu. Ten je charakterizovaný totálnou bdelosťou, absolútnou prezenciou v tu a teraz. Tak isto neoceniteľná prax pre bežný život. Najmä ak má byť plný šťavy a tvorivý.

R.: Znamená niečo slovo Ananda?

N.J.: V sanskrite to znamená blaženosť, radosť. Je to stav mysle. Nie je to blaženosť tupo sa usmievajúceho idiota alebo ezoterického fanatika so zamrznutým úsmevom a plného fráz o pozitívnom myslení. Je to skôr všeprenikajúci pocit istej životnej spokojnosti v zmysle hlbokého poznania a prežitia faktu, že napokon veci sú, ako majú byť. Ale to sme už na pôde, o ktorej sa ešte ťažšie hovorí a ktorá priľahko podlieha skresleniam  a zjednodušeniam. Táto pohybová a tanečná prax však môže viesť k zábleskom stavu ánanda. Napokon takáto prax na to vždy aj slúžila, a to v rôznych kultúrach v rámci rôznych obradov, rituálov, osláv.

Dôležité hádam je, že na tom nie je nič tajomné alebo záhadné, je to jednoducho vec praxe, záležitosť vôle odhaliť vo svojom živote to nefalšované, prosté a v konečnom dôsledku veľmi radostné, jednoduché a prirodzené. Akurát sme na to vo víre iných výdobytkov pozabudli.

R.: Ako to prijímajú návštevníci vašich kurzov alebo workshopov?

N.J.: Záleží od toho, kde. V Čechách cítiť, že ľudia majú vôľu meniť svoje životy, aktívne pre to niečo robiť. Chápu, že to je dobré pre ich vlastný rozvoj, ale aj to, že je to nakoniec dobré pre celú komunitu. Majú oveľa viac zodpovednosti a rešpektu voči samotnej praxi. Je mi to niekedy až trochu ľúto, lebo som presvedčená, že práve tu na Slovensku niečo takéto ľudia zúfalo potrebujú, akurát si to nedovolia. V Čechách sú však zase intelektuálnejšie zameraní, majú veľa načítané a „absolvované“, a možno viac vedia aj zahrať – aj sami pred sebou:)

R.: Pozorujete teda rozdiely v tanci ľudí v Čechách a u nás?

N.J.: Samozrejme. V Čechách prichádzajú ľudia už pomerne otvorení, takže netreba „strácať čas“ večným zahrievaním a pripravovaním terénu:)). U nás  cítiť veľa uzavretosti, pochybovačnosti, všemožných iracionálnych strachov a obáv, neochoty riskovať a až zarážajúcu neschopnosť vydržať pri niečom dlhší čas. A tak isto pomerne tvrdohlavé predstavy o tom, ako by veci mali byť, sklon stále niečo posudzovať a snažiť sa to naskrutkovať na svoje fixné predstavy alebo predsudky. Tak isto sa ľahko zľaknú, keď sa niečo začne uvoľňovať, keď zrazu vybuble niečo skutočné, keď je šanca, že odpadne kus duševnej omietky a pootvoria sa aspoň jedny dvierka k slobode… a vtedy veľa ľudí „ucukne“. Hoci v skutočnosti sa niet čoho báť. Ale to človek zistí práve, až keď sa pustí…..

Zásadný rozdiel však asi je v záujme ako takom. Že jednoducho v Čechách sa ľudia obzerajú okolo seba viac so záujmom o niečo, aktívne hľadajú, a teda obyčajne aj niečo nájdu. Tu je málo základného záujmu o svet okolo seba, o možnosti, ktoré život ponúka. A oveľa väčšia zahľadenosť do vlastného pupku. Zaujímavé  je však aj to veľké množstvo ľudí, ktorí toto isté konštatujú o svojich spoluslovákoch či už v intelektuálnej rozprave nad vínom, alebo v takýchto časopisových rozhovoroch. Už mi aj napadlo urobiť taký akčný salón pre nás všetkých, čo takto na seba „šimpfujeme“:). Som zvedavá, koľko by ich prišlo – možno opäť len ten miestny čudák, čo ako jediný prišiel, keď sme urobili pokus o nefajčiarsku a bezalkoholovú tančiareň, kde sme avizovali slobodu pohybu, prejavu, oblečenia, svetonázoru, vierovyznania a sexuálnej orientácie:)

R.: Keď sa však povie spontánny pohyb alebo tanec, evokuje to normálnu diskotéku. Je tam nejaký rozdiel?

N.J.: Možno keby sa niekto iba zdiaľky pozrel do miestnosti, kde je diskotéka a do miestnosti, kde sme my, na prvý pohľad by nemusel vidieť rozdiel. Ale ja som nikdy nebola veľký návštevník diskoték)) A na tých pár, čo som bola, tancovali ľudia tak, že si boli náramne vedomí seba, toho, ako vyzerajú, ako pôsobia a pripomínali tak trochu zombie – alebo boli opití… Takže rozdiel je v podstate obrovský. Pri AnandaDance ide o tréning pozornosti – k svojmu telu, k všemožným procesom v ňom vrátane duševných. To je absolútny základ, od ktorého sa odvíjajú ďalšie cvičenia, až do bodu, keď sa človek uvoľní a nechá sa natoľko preniknúť rytmom, hudbou, že sa už nebráni a už netancuje či nehýbe sa zo svojej vôle, ale sám sa stáva tancom, a tak môže precítiť podstatnú súnáležitosť s druhými, ale aj s väčším celkom. To sú nesmierne nabíjajúce procesy, ktoré dokážu obrusovať náš egoizmus a pocity oddelenosti. Zo skúseností už viem, aká obrovská pomoc je to pri všetkých tých úzkostiach, ktorými trpí moderný mestský človek – sociálne a iné fóbie, „depky“, pocity menejcennosti, poruchy prijímania potravy – skreslený obraz o svojom tele, pocit „už sa z ničoho neviem tešiť“ a iné. To všetko pramení z toho, že sme po väčšinu života nejako podmieňovaní a hodnotení – a väčšinou nie veľmi kladne. Pri našom tancovaní nejde o podanie výkonu, nejde o to, robiť to správne či nesprávne – je to skôr cesta neustáleho experimentovania a objavovania. Bez toho napokon nie je možná nijaká skutočná tvorba – či už v umení alebo v živote samotnom. Inak len stagnujeme  a utápame sa v sebaľútosti nad tým, čo nám kto spôsobil.

R.: Je to teda istý druh tanečnej terapie?

N.J.: Áno aj nie. Bez pochýb má terapeutické účinky. Tak isto využívanie hudby je špecifické, dá sa povedať, že ide aj o svojho druhu akčnú muzikoterapiu. Hudba a jej využívanie je v mojej práci vôbec jedna z najpodstatnejších zložiek. Ale je to najmä nástroj na uvoľnenie, na sebapoznanie, na odbúravanie iracionálnych strachov. Je to cesta k slobode. Postupným oslobodzovaním tela, pohybu a hlasu sa meníme a rozvíjame. Mojím mottom je, že v jednoduchosti je pravda a krása. K jednoduchosti, pravde a kráse však môže viesť pekne náročná cesta. Väčšina ľudí miluje ornamenty, dekorácie – materiálne i spirituálne. Možno to najťažšie je prijať fakt, že bez jednoduchej a disciplinovanej aktívnej praxe zbavenej módnych eufemizmov ezoterického či prehnane psychologizujúceho, analyzujúceho a interpretujúceho charakteru sa človek ďaleko nedostane.

R.: Aká bola vaša cesta k takémuto tancu?

N.J.: Moje prvé a hlavné zdroje boli dva – záujem o divadlo a film a o psychológiu tvorivosti. Začiatkom 80. rokov sa mi na letných školách pantomímy začal otvárať svet tela a jeho pohybu a neuveriteľných možností, ktoré to v sebe skrýva. Ale niečo mi už vtedy hovorilo, že divadlo samotné, teda  predstavenie ako výsledok ma v skutočnosti až tak nezaujíma, respektíve to by ma nenapĺňalo. Nevedela som si to vtedy definovať, ale bola som si istá, že všetky tie pohybovo-herecké prostriedky majú ohromný potenciál, aby boli využité aj mimo umeleckej sféry. A že práve to je skutočná oblasť môjho záujmu. Potom som sa na vysokej škole roky intenzívne venovala štúdiu tvorivosti ako takej a k pohybu pribudlo výtvarné umenie. Neuveriteľne inšpirujúci zdroj som našla vo výbušnej tvorivosti duševne chorých a marginálnych osobností. Zároveň som vtedy objavovala svet umelecko-osobnostne-rozvojových syntéz, ktoré začali klíčiť na prelome 19. a 20. storočia. Ich súčasťou a jednou z výrazných osobností bol mimochodom aj bratislavský rodák, tanečník Rudolf von Laban, ktorého dielo mi tuším ako prvé otváralo oči a zmysly v tomto smere. No a vlastne dodnes asi najvýraznejšou inšpiráciou ostali myšlienky a práca divadelníka Jerzyho Grotowského. Medzitým som prešla ešte dlhou – 11ročnou cestou 5 rytmov Gabrielle Roth, facilitátorským tréningom TranceDance a v ostatných dvoch rokoch som sa opäť akoby po špirále vrátila ku Grotowskému prostredníctvom jeho hercov Zygmunta Molika a predovšetkým Reny Mireckej.

Ale všetky tieto inšpirácie, čo som spomínala, aj tie, čo som nespomínala, nie sú nejakými strnulými prvkami metód, ktoré by som nasledovala alebo používala a vyrábala z nich nejaký guláš. Skôr sú uložené  ako skúsenosti v podloží, z ktorého teraz organicky klíči moja práca.

Najnovšie články: