Tanec ako liek: Cesta k celistvosti a slobode

Nina Jassingerová, lektorka AnandaDance a TranceDance

Parket plný ľudí rôznych tvarov, v tanečných kreáciách, za ktoré by sa často nemuseli hanbiť ani profíci. Víria v pohybe o dušu. Sú krásni, sú škaredí, sú divokí, sú tichí, sú farební i siví, sú oblečení a predsa nahí.

Nie sú to profesionáli. Nikdy netrénovali balet, ba ani modern dance. Iba o milimeter prekročili svoj tieň, odložili zbytočný strach a  všetko, čo boli o sebe naučení. Nechali tancovať svoju dušu a boli odmenení: tancovala aj všade okolo v iných.

Takto to vyzerá, keď si ľudia dovolia byť na parkete sami sebou. Takto to vyzerá aj na AnandaDance alebo TranceDance.

Napätie sa uvoľňuje, telo aj psychika sa zbavuje stresu. Cesta vedie cez zdanlivo známe, ale v skutočnosti nikdy poriadne nepoznané krajiny tela, emócií a ega. Je to náramne jednoduchý spôsob a zároveň je presný a ostrý ako meč samuraja. Jeho možnosti sú prakticky nevyčerpateľné.

Možno to niekomu pride ako šamanské. Môže byť. V tom zmysle, že šaman nie je nevyhnutne ten, kto vyzerá akoby práve prišiel zo Sibíra alebo z niektorého indiánskeho kmeňa. Nemusí byť ovešaný pierkami, zvieracími kožkami a nôžkami, ani vyzbrojený špeciálnym bubnom. Ale určite má sám skúsenosť “zraneného liečiteľa”, ktorý bol napokon schopný integrovať svoju osobnosť, a preto dokáže sprevádzať aj druhých na ich ceste k zjednoteniu so sebou samým, k súcitu s druhými, k uzdravovaniu, teda k celistvosti.

Ako hovorí Jodorowsky:  Uzdravenie je zjednotenie všetkých našich síl – sily bytia, cítenia, poznania a videnia.”

Pravda, vybrať sa do nejakej inej kultúry a nasávať tam miestny šamanizmus nikoho život nezmení. Zrodu šamana predchádza uzdravujúca kríza. A táto kríza odráža krízu väčšieho celku, ktorého je šaman súčasťou. Keď ju podstúpi, premení ju na nejakú formu komunikácie, obyčajne na umenie. Je to v našej spoločnosti teda skôr umelec ako čokoľvek iné. Ten umelec-liečiteľ, ktorý je pravdivý sám k sebe a jeho určité umelecké a liečiteľské schopnosti sa akoby vplietajú do vlákien jeho vedomia.

Z tohto hľadiska každý, kto aspoň raz zažil extázu spojenia či zladenia sa s vesmírnym pulzom, keď všetko zrazu zapadlo do seba a životná sila prúdila bez obmedzenia a každá bunka vedela, čo robí a sprostredkoval to napríklad taký Santana či Metheney na pódiu, vie, o čom je reč.

Telo a dych

“Napriek hlbokému strachu zo smrti sme ochotní tráviť život v polomŕtvom stave,” hovorí Gabrielle Roth. “A prečo? Lebo keby sme začali skutočne dýchať, dych by sa dostal do hrude a tam by začal katalyzovať emócie a začali by sme si uvedomovať svoj strach, hnev, smútok i radosť. A potom by dych zišiel až do brucha a my by sme pocítili svoje inštinkty, intuíciu, zmyselnosť a sexualitu a začali by sme vnímať všetky tieto energie. Keď večne zadržiavame dych, sme oddelení a následkom oddelenia tela od ducha je to, že duša je ako bezdomovec a telo ako sirota.”

Na  rozumom rôzne zdôvodnené “zvládanie”, “riešenie” a “ovládanie sa” vydávame neuveriteľné množstvo energie. Namiesto toho, aby sme vedome použili vlastné telo a dych, závislo, roztržite a automaticky siahame po alkohole, cigaretách, drogách, sexe, antidepresívach, televízii a umŕtvujeme sa až do bezvedomia.

Cesta z mesta polomŕtvych vedie od vedomého pohybu k oslobodenému tancu, k extáze plného života. A to nie opakovaním si akýchsi mantier či afirmácií o tom, ako je všetko dobré a krásne a že všetci sme bratia a sestry a máme krásne duše, ale skutočným prenikaním cez závoje ilúzií a utrpenia až k zážitku, k poznaniu, že je to naozaj tak.

Meditácia v pohybe,

alebo jóga pre človeka Západu, to je vedomý pohyb a extatický alebo tranzový tanec.

Meditácia v kľude, tichu, v sede či postojačky je skvelá a aj pre nás určite potrebná vec. V našom civilizačnom a kultúrnom pásme to však má háčik. Takéto meditácie sa vyvinuli v úplne odlišných životných podmienkach. V spoločnostiach, kde sa tvrdo fyzicky pracovalo čiste kvôli prežitiu. Takže ľudia neodchádzali k meditácii zo stoličky pred computerom, od volantu či od okienka v banke, od pokladne supermarketu alebo po celom dni státia nad vlasami zákazníkov…

Ako to teda vyzerá, keď sa naše malé ustresované, napäté, stiesnené, prípadne zdeprimované a zdecimované “ja” plné protikladov vo svete plnom protikladov po celom dni zvládania rôznych situácií odoberú meditovať, modliť či pozerať sa do plameňa sviečky, zotrvávať v ásanách alebo stáť strom v čchi kungu?

Veľmi túžime po meditácii, po tom vnútornom spojení so sebou i s niečím väčším. Ale sedíme či stojíme, prípadne mrmleme mantry alebo modlitby s maskou pokoja na tvári a so všetkým tým napätím a neprestajným táraním vo vnútri, so všetkými lietajúcimi myšlienkami, emocionálnou náložou, dogmami, teoretizovaním. To má od vnútorného pokoja dosť ďaleko a dosť dlho.

Nástrojmi meditácie – aj v pohybe – sú tréning pozornosti a uvedomovanie. Tak môžeme odhaliť pravdu o tom, akým spôsobom sme vystresovaní, ako sme relatívne rozpojení či odpojení (sami od seba, jeden od druhého i od samotného zdroja životnej energie, od ducha).

A prečo práve pohyb, rytmický pohyb a tanec dnes taký dôležitý? Je veľmi priamy, neklame, telo neklame, a preto je aj naším liekom.

Nehybnosť takmer bez dychu má ďaleko od plného života v jeho mnohorozmernosti i od meditácie.

Pravda v pohybe

Prejsť z nehybnosti do skutočného pohybu plného premien a prekvapení, i do skutočného ticha meditácie sa dá rôzne. Vždy však musíme vyjsť z vlastnej momentálnej pravdy. Ak som unavená, ľahostajná, či priam apatická, začnem svoje cvičenie presne s touto energiou a pokračujem, kým sa nezmení či nepremení. Ale nepredstieram, že nie som unavená či apatická a netlačím silou mocou na páku. Táto prax je teda založená na tom, že sa učíme byť tým, čím práve sme, uvedomujeme si to, venujeme tomu pozornosť a všetko, čo robíme, sa odvíja práve z tohto bodu a z tejto energie. Ide nám predsa o pokoj mysle. A – opäť ako hovorí Gabrielle Roth, najrýchlejší spôsob, ako sa dnes k nemu dopracovať, je práve pohyb tela. Tak sa dáva do pohybu aj naša psychika, naše srdce i myseľ. Tak sa zjednocujú a liečia.

AnandaDance je teda cesta k oslobodeniu tela, pohybu, hlasu, duše. Sloboda však nie je anarchia. Sloboda je predovšetkým možnosť voľby, je to vnútorný stav, kde voľne operuje vedomie zodpovednosti. Sloboda nenastáva len tak. Vedie k nej cesta. Ba priam – je to cesta. Slobode treba obetovať – neustále. Najčastejšie svoje pohodlie.

A tak, ak sa k nám chcete pridať na tanečnej ceste k slobode, buďte pripravení na to, že budete neustále ťahaní von zo zóny svojho pohodlia. Ale len keď ste ochotní pravidelne ju opúšťať, môže sa niečo začať meniť. Váš život sa pozvoľna môže meniť na tanec.

Najnovšie články: