Syndróm vyhorenia/Burn Out

Individuálne terapeutické poradenstvo pri syndróme vyhorenia. 

Kliknite sem pre viac informácií

Nina Jassingerová/pre časopis Wellness

…. a popol pekne pozametajte

Vlečiem sa ako telo bez duše. Akoby môj tieň z posledných síl ťahal za sebou príslušné telo. A to telo je celkom stečené z energie. Každý krok, najmä po schodoch, je vrcholným výkonom. Imunita nefunguje – zápal strieda zápal alebo iné drobnejšie, ale o to otravnejšie ochorenia. Práca, akokoľvek z vonkajšieho pohľadu atraktívna, predstavuje čosi ako smrdiaci exkrement, od ktorého sa treba držať čo najďalej.

A hoci všetko okolo je objektívne v poriadku, stav pretrváva dlhšie, ako je mi milé. Subjektívny pocit je, že fyzická schránka sa nejako zvnútra rozpadáva a ja netuším, čo mám robiť.

Infarkt duše, vybité baterky, vnútorné prázdno –  rôzne pomenovania tohto stavu dostali súhrnný názov syndróm vyhorenia a ten opis patril môjmu niekdajšiemu vlastnému vyhoreniu.

Začarovaný kruh

Duša praskla a vyfučala. Posledné zásoby energie sa akoby minuli. A keď niet paliva, nastupuje celková oslabenosť a pridávajú sa fyzické choroby.

Syndróm vyhorenia  v dnešnej podobe a s dnešným prístupom je typickým civilizačným postihnutím, hoci v literatúre nachádzame aj veľmi pradávne, priam biblické opisy – u proroka Eliáša. Neskôr sa dozvedáme o Goetheho stave, Thomas Mann to popísal v Buddenbrookovcoch, Graham Greene napísal Burn-out Case (Prípad vyhorenia)… Ešte donedáva sa predpokladalo, že postihuje zrejme najviac ľudí v tzv. pomáhajúcich profesiách. Teraz vieme, že to nezodpovedá skutočnosti. Syndróm sa prejavuje v celej populácii naprieč všetkými profesiami a vekovými kategóriami. Nie je tu exkluzívne pre „zlých“ manažérov, zdravotné sestry a lekárov alebo vrcholových športovcov. Je demokraticky náš.

Ženy postihuje v o niečo vyššej miere ako mužov. Fyzickým korelátom u žien sú tiež častejšie zápalové procesy ako u mužov. Predpokladá sa, že aj preto, lebo sa viac snažia vyhovieť všetkým a z kultúrnej zotrvačnosti robiť veci tak, aby sa len o nich nemohlo povedať, že sú egoistické. Vo vnútri potom prebieha boj medzi sebazáchovnými tendenciami a plnením často aj nezmyselných úloh.

Vyhorenie pociťujú dosť bežne matky najmä okolo 8. či 9. mesiaca veku dieťaťa, keď nastupuje veľká únava z neustáleho rutinného kolobehu a nevyspatia. Aj stále viac študentov dnes prechádza týmto stavom.

A je celkom jedno, či má vyhorený prácu, ktorú má rád či nerád, či študuje, čo ho baví alebo nebaví, či miluje svoje deti alebo nie. Depresia čiže dolná amplitúda na krivke nálady, strach zo zlyhania, poruchy spánku, nijaká radosť z ničoho – takýto stav nestav, život neživot sa objavuje stále častejšie ako následok stále väčších očakávaní, časového  a výkonnostného tlaku, ale aj mediálnej a farmaceuticko-medicínskej indukcie.

Kde sa však berú tieto očakávania a tlaky a depresívne „kaleráby do hlavy“? Súčasný životný štýl sa tu nezjavil iba tak, sám od seba. Vytvárajú ho len ľudia. Teda my sami. A tvoríme ho podľa istej hierarchie hodnôt. V mnohých „vyspelých“ krajinách – a patríme medzi ne aj my – je spoločenská hierarchia hodnôt daná ekonomicky. Heslá ako „stále viac, rýchlejšie a efektívnejšie“ sú posvätné.

Pôvod vyhorenia

Vyhorenie je stav veľmi podobný tomu, ktorý sa nazýva chronický únavový syndróm. Majú vlastne tie isté príznaky, ale únavový syndróm sa považuje za hlbší a trvalejší stav. Dnes stále prebieha debata o tom, či tieto stavy majú fyzický alebo psychický pôvod. Či ich teda zveriť do starostlivosti psychiatrov alebo iných lekárov. V niektorých krajinách je klasifikovaný ako psychiatrické ochorenie a v iných nie. Pravda bude, ako obyčajne, niekde uprostred. Pri týchto stavoch je hádam viac ako pri iných ochoreniach zjavné to, že psychika a telo sú neoddeliteľné. Takže, aby sme tomu porozumeli, musíme mať najmä otvorenú myseľ.

V každom prípade, takáto vyčerpanosť, čo je vlastne synonymum vyhorenia, sa dostavuje často tam, kde sa pracovné záležitosti dostávajú do popredia natoľko, že celkom potlačia vzťahy, súkromný život a emócie. To je ďalšia charakteristika stavu  – emocionálne prázdno, neschopnosť pociťovať emócie, strata prístupu k vlastnému emocionálnemu životu. A týka sa to pritom veľmi často inak veľmi nadaných a pôvodne angažovaných, nadšených ľudí. Tak isto sú viac ohrození perfekcionisti. No a niektoré štúdie už potvrdili, že veľmi dôležitý je pritom celkový mentálny postoj človeka – k práci, hodnotám a celkovo k životu. Môžu byť precitlivení na nezdary a na to, keď sa „veci nehýbu“. Mnohí začnú vtedy makať ešte viac, aby dokázali, že za niečo stoja, že obstoja.

Syndróm vyhorenia stojí na konci každej slepej uličky či už práce alebo vzťahov.

Obvyklá cesta do pekiel so studenou pieckou

Na začiatku je nadšenie, množstvo nápadov, vysoké očakávania – ako ich sami naplníme alebo ako si tým získame uznanie, lásku, peniaze, čokoľvek, na čom nám záleží. Skrátka, zahoríme pre vec. A to je začiatok konca. Nielen danej veci, ale  väčšinou aj našej dobrej nálady a radosti zo života ako takého. Po odznení prvotného nadšenia – niekedy je asi naozaj lepšie, ako v tom vtipe, postaviť sa do kúta a počkať, kým odznie, alebo aspoň, či vydrží aj po troch dňoch neuskutočňovania – začne rásť poznanie, že nie všetko bude podľa našich predstáv a plánov (keď chceš pánaboha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch). Avšak naše nasadenie sa v tej chvíli ešte zintenzívni (hlavou proti múru) a s nemenšou intenzitou začneme zanedbávať naše vlastné skutočné potreby, ktoré úpejú niekde v zadnom mozočku. A nastupuje stagnácia a z toho prameniaca frustrácia. Pociťujeme bezmocnosť, už sa nevládzeme ani naštvať… Už existuje len temný objekt nesplnenej úlohy – stále ďalšej a ďalšej a keď aj sme medzi ľuďmi, vo vnútri s nimi ani nie sme, duchom sme neprítomní. V takomto stave je nezriedka vrcholový manažér, ktorý považuje za normálne prísť domov každý deň po siedmej, ôsmej večer a ani potom nevypnúť mobil či počítač. Je síce s rodinou, ale aj „na lajne“. Vynikajúci spôsob, ako si rýchlo zničiť obličky či srdce.

Potom mu už všetko začne ísť na nervy.

Natupujú krátkodobé náhradné pomôcky – káva, cigarety, cigary, sladkosti, alkohol, sex, kokaín, aby akože ešte niečo zo života mal.

A prichádza apatia, neznesiteľá vnútorná prázdnota, pocit akoby odumretia.

V najhorších prípadoch chce človek od všetkého ujsť, neustále spať, pričom však hlboký spánok je nemožný, a môžu sa objaviť samovražedné myšlienky až pokusy.

Všetky tieto príznaky alebo štádiá nemusia byť vždy a u každého prítomné a ani v tomto poradí. Paralelne sa objavujú rôzne fyzické ťažkosti, ktoré zväčša pri odborných vyšetreniach aspoň spočiatku nevykazujú nijaké závažné nálezy. Človek obyčajne odchádza s diagnózami ako depresia, neuróza rôzneho druhu, nejasný únavový syndróm a podobne.

Každá fakľa horí inak

Príznaky, ktoré zodpovedajú vyhoreniu alebo syndrómu chronickej únavy, sa môžu objaviť z najrôznejších príčin u rôznych ľudí. Jednak to má do činenia s osobnostnými predpokladmi a odlišnou schopnosťou vyrovnávať sa so stresom, jednak s vplyvmi okolia.

Niektorí vyhorení ľudia boli skutočne tí talentovaní nadšenci, ktorí pridlho stroskotávali na nevyhovujúcich podmienkach, no v konečnom dôsledku si tiež svoj stres nahonobili svojpomocne, keďže ani sebe samým nedokázali povedať „nie“ alebo „stop, nemá význam ísť tak dlho hlavou proti múru“.

Ďalšou skupinou sú pasívni ľudia s nižšou schopnosťou presadiť sa, nevedia povedať „nie“ druhým, a tak sa stávajú obeťami vonkajších okolností, od ktorých sa sami robia závislí.

Treťou skupinou môžu byť zhrdzavení zotrvačníci, ktorí v skutočnosti nikdy ani nehoreli – tí majú iba vznešený obraz o sebe a svoje neúspechy a zlyhania vždy pripisovali a pripisujú výlučne okoliu a za svoje bremeno osudu a podlomené zdravie vinia vždy len druhých ľudí – a práve na to minuli celú energiu.

Prevencia vyhorenia

Z času  na čas si treba prebrať alebo skôr pripomenúť svoje priority. Skúmať hlbšie  motívy svojich snažení, túžob, očakávaní. Odhaľovať svoje skutočné potreby. Venovať dostatok času a pozornosti jedlu, spánku, starostlivosti o seba a svojich blížnych, pohybu.

Aj počas pracovného dňa si dávajte menšie prestávky. Nie všetci máme klasický pracovný týždeň so sobotami a nedeľami, takže bez ohľadu na to si každý týždeň dajte dlhšiu prestávku.

Dovolenkujte bez dovolenkového stresu – ak sa rozhodnete pre cestovku, nalaďte sa na cestovkový folklór a nenechajte sa ním vyrušiť. Ak vyrazíte sami, gratulujeme! Len si z toho neurobte expedičný, športový, archeologický alebo kunsthistorický či hedonistický vrcholový výkon. Buďte otvorení zážitkom a prekvapeniam a najmä na dovolenke nič, ale vôbec nič neočakávajte a neplánujte.

Naučte sa hovoriť nie, keď je to adekvátne, a necíťte sa potom previnilo.

Delegujte prácu aj na iných a nemyslite si, že všetko viete najlepšie, najrýchlejšie a iba vy.

Uvedomujte si, že obrovskú časť práce stačí len urobiť, hoci aj s chybami, a nič sa nedeje – dokonalosť je ilúzia a vlastnosť sci-fi robotov, v nedokonalosti spočíva ľudský šarm a krása.

Uvedomujte si sami vlastnú hodnotu, aby vaše sebahodnotenie nezáviselo výlučne od názorov druhých.

Tancujte len tak pre radosť – nie pre nacvičovanie na vystúpenie

Cvičte čokoľvek  iba pre dobrý pocit, bez nejakej méty, cieľa – teda bez túžby schudnúť, skrásnieť, dosiahnuť osvietenie, atď…

Udržiavajte priateľské vzťahy a kontakty mimo pracoviska, venujte sa dobrovoľníctvu, ľuďom, z ktorých nemôžete mať nijaký bežný „prospech“ a nemôžete s nimi urobiť nijaký „biznis“.

Je to všetko vlastne až bolestne jednoduché, a preto málo atraktívne a možno až čudné. Je to jednoduchšie a zábavnejšie ako podopieranie stien v čakárňach u lekárov – nezriedka nemenej vyhorených, a dá sa to robiť aj bez ohurujúcej diagnózy na papieri a igelitky plnej liekov.

Faktory, ktoré účinne podporujú vyhorenie:

Vysoké pracovné nasadenie, zlé pracovné podmienky, časový tlak, zlá amosféra na pracovisku, zlé vzťahy, práca v noci a na zmeny, ktoré nezodpovedajú prirodzeným biorytmom, zlá komunikácia, nedostatok podpory od zamestnávateľa – iba vyžaduje, nič nedáva, neoceňuje, zložitosť a neprehľadnosť pracovných procesov, nemožnosť ovplyvňovať podmienky na pracovisku, neosobné prostredie – tzv. choré budovy, teda to, čo sa teraz u nás vo veľkom stavia – sklenený plášť, plná klimatizácia, otvorené haly bez súkromia pre pracovníkov – otrokov za počítačmi, šikanovanie, neustále organizačné zmeny, neustála obava o stratu zamestnania…

Čo sa deje v tele a s imunitou

Všetko, čo postupne vedie k vyhoreniu, predstavuje pre nás stres, s ktorým sa stále ťažšie vyrovnávame. Pri strese nezávisle od jeho príčiny sa najskôr aktivizuje sympatický nervový systém a vylučuje sa adrenalín. To je  krátkodobá reakcia. Dlhodobý stres však podporuje zvýšenú produkciu kortizolu, ktorý sa podobá adrenalínu, ale ostáva dlhšie v krvi. Normálne sa vylučuje podľa telesných hodín v 24hodinovom rytme s vrcholom medzi 8 a 10 hodinou ráno. Pri dlhodobom strese je to viac a častejšie. Po čase sa však tento fyzický stresový menežment vyčerpá a nastáva opak – hladina kortizolu klesne na podpriemer a tam niekde ostáva. Rytmus vylučovania nielen kortizolu, ale aj ostatných hormónov sa spomalí a množstvo sa zníži.

Donedávna sa tomu nevenovala pri výskume veľká pozornosť, ale dnes sa už prišlo dokonca na to, že spomedzi všetkých faktorov, ktorých je nemálo a ktoré to ovplyvňujú, tým najdôležitejším je – mentálny postoj a životný štýl.

Vyzerá to tak, že naše múdre telo dáva tou dezaktiváciou jasne najavo, že takto to ďalej naozaj nejde a nehodlá sa podieľať na ďalších stresujúcich aktivitách, lebo mu, a teda nám jednoducho neprospievajú. Výsledkom je znížená schopnosť zvládať stres a v krajnom prípade vyhorenie alebo chronický únavový syndróm a paralelné či následné, už spomínané  fyzické choroby. Keďže dezaktivovaná os hypotalamus-hypofýza-nadobličky je zodpovedná aj za aktivovanie imunitného systému, logickým dôsledkom je aj znížená celková imunita.

Ďalšou zaujímavosťou je, že imunitné reakcie u vyhorených alebo chronicky unavených ľudí sú nielen slabšie, ale dôraz sa presúva na reakcie typu Th2. Tieto používa telo na zvládanie bakteriálnych a parazitických infekcií, zatiaľ čo reakcia typu Th1 normálne nastupuje pri vírusoch a rakovine.  Takýto presun znamená zvýšenú mieru alergií a zníženú odolnosť voči vírusovým infekciám a rakovine.

Vynikajúca správa však je, že osobnosť človeka má obrovský vplyv na imunitu. A s tým sa  už dá podniknúť dosť veľa. Osobnosť možno rozvíjať, kultivovať, dá sa všeličomu naučiť… No a ukázalo sa, že mentálny postoj dokáže ovplyvniť aj pomer steroidného hormónu DHEA a kortizolu v prospech DHEA, čo je skvelé, lebo takýto pomer je zdravý a pôsobí proti predčasnému starnutiu a degenerácii. Opačný pomer, charakteristický pre stresovaných a vyhorených, je, pochopiteľne, neveľmi zdravý. Preto je maximálne dôležité naučiť sa nepotláčať, ale transformovať =premieňať negatívne emócie, získavať nadhľad a odstup od nich.

Krátky proces = pilulky alebo pozvoľný proces = prírodná liečba a práca na sebe?

Pri tejto dileme sú určite zaujímavé výsledky štúdie, ktorú uskutočnili na Neuropsychiatrickom inštitúte a nemocnici UCLA. Merali mozgovú aktivitu u pacientov, ktorí brali antidepresíva a placebo, aby zistili, čo sa deje, keď nastúpi placebo efekt. Teda opačné garde, ako obyčajne. Zistili, že tí, ktorí pozitívne reagovali na placebo – teda ich stav sa zlepšil, mali zvýšenú aktivitu prefrontálneho kortexu oproti tým, ktorí brali antidepresíva a mali naopak túto aktivitu zníženú. Zmeny mozgovej aktivity u pacientov s antidepresívami sa objavili do 48 hodín, zatiaľ čo u tých s placebom to trvalo dva týždne.

Prefrontálny kortex zodpovedá za výberovú pozornosť a filtrovanie nerelevantných podnetov a za motiváciu a dlhodobé plánovanie. Práve tá posledná funkcia je zrejme zodpovedná za placebo efekt a tiež naznačuje, že vyhorenie súvisí s nerovnováhou alebo nízkou aktivitou prefrontálneho kortexu. Ten je aj dôležitým modulátorom osi hypotalamus-hypofýza-nadobličky, takže jeho malá aktivita či nerovnováha sa môže podieľať na potlačení normálnej aktivity osi.

A dôvera vo vlastnú schopnosť uzdraviť sa je jedným z dôležitých faktorov pri nástupe placebo efektu (ktorý tu nevnímame v pejoratívnom zmysle, ale ako niečo pozitívne, keďže môže viesť k merateľne zlepšenému stavu).

To je jedna vec. Druhou je to, že nie každá prírodná medicína je placebo a naopak mnohé syntetické lieky nezriedka fungujú ako placebo. Napríklad v priemere 75 percent účinnosti antidepresív sa pripisuje placebo efektu, rovnako ako pri antibiotikách, ktoré sa bežne predpisujú aj tam, kde nemôžu mať nijaký reálny efekt. V oboch prípadoch hrá veľkú úlohu vždy príslušná mytológia – či už vedecko-medicínska alebo mysticko-ezoterická.

Realita je zväčša trápne prostejšia, ako je nám milé. Angličania tomu hovoria common sense, my – zdravý sedliacky rozum. A z tohto pohľadu dilema vlastne neexistuje. Poznám prípad, kde by bolo asi zahrávaním sa so životom nenájsť a nepodať vhodné antidepresívum a až potom začať prácu na sebe inými prostriedkami. V iných prípadoch je zase oveľa vhodnejšie zvoliť inú ako chemickú cestu.

Vyhorenie ako kríza – kríza ako šanca

Vyhorenie, pokiaľ nejde o človeka-zotrvačníka, ktorý celý život obviňuje okolie za to, že nič nemôže, nič sa nedarí a podobne, obyčajne nastáva, keď  je niečoho na nás priveľa.

Ak si predstavíme os života ako rieku, tak obdobie kríz sa dá prirovnať k nejakému meandrovitému úseku, kde sa zrazu hromadí všetko, čo v rieke pláve – naplaveniny. Na tom mieste vzniká prekážka v toku a začne to stagnovať, ale zároveň víriť. Nezadržateľná sila prúdu naráža na stagnáciu a snaží sa ju dostať do pohybu, preraziť a prúdiť ďalej. To miesto je značne zmietané a vyčerpávané.

Krízy či víry sa periodicky objavujú v rôznej intenzite počas celého života. A život plynie v určitom rytme a v istých cykloch. Táto realita nás núti rešpektovať prirodzený rytmus i cykly a prechodové obdobia medzi nimi. Ak by sme si viac dokázali uvedomovať práve tie prechodové obdobia, veľmi by nám to pomohlo. Ako príslušníci svojej civilizácie však nevynikáme nejakou výraznou potrebou alebo rešpektom voči kultúrnym rituálom, ktoré by nám to pomáhali prežívať a uvedomovať si, čo sa vlastne deje.

Každé prechodové obdobie – narodenie, puberta, odpútavanie sa od rodičov, prechod do dospelosti, prechod do zrelosti, prechod do staroby, smrť plus iné medziprechody ako svadba, narodenie dieťaťa, rozvody, rozchody, úmrtie blízkeho človeka  –  má svoje špecifiká, skrýva úskalia a predstavuje obrovské šance. Sú to malé smrtičky a znovuzrodenia. Zväčša nebývajú dramatické, a tak ich veľmi nevnímame. Ale v skutočnosti sa toho v našom vnútri odohráva veľa. Neregistrujeme to, a tak môžeme byť aj v päťdesiatke celkom infantilní.

Paradox infantilnosti – detinskosti dospelého človeka spočíva v tom, že takýto človek sa obyčajne obáva, že bude vyzerať ako dieťa, smiešne, trápne, a preto sa z celej sily usiluje tváriť za každú cenu seriózne a dospelo, detské návyky však nikdy nereflektoval a neopustil (ak chcete vidieť najvýraznejšiu možnú ilustráciu, pozrite si slovenský parlament).

Udržiavať formu je namáhavé, ísť proti rytmu a cyklom života stojí obrovskú energiu. Ísť proti sebe samému stojí často predčasne život.

Vyhorenie, chronický únavový syndróm, depresia – krízové stavy, ktorých príznaky sú podobné a dnes také populárne, predstavujú veľkú šancu. Samotné slovo depresia pochádza z latinského deprimo – stláčať, tlačiť potláčať. Nálada je stlačená na ten najnižší bod. Ale kto alebo čo ju tam tlačí? Som to ja alebo okolie? Myslím si, že v súčasnosti sa na  takýchto stavoch podieľa aj indukcia, teda navodenie zvonka. Ako to prebieha?

Nuž, veľa ľudí, aby sa uživilo a dosiahlo istý životný štandard podľa svojich predstáv alebo podľa červenej knižnice, musí vykonávať nie tú prácu, ktorá by ich napĺňala alebo po ktorej pôvodne túžili, ale niečo celkom iné, no lepšie zaplatené. Ak to trvá dlho a tichý hlások pôvodne alebo aj nikdy neuvedomených sklonov, túžob, potenciálu bol už definitívne zatlačený do pivnice podvedomia, telo začne zjednávať nápravu práve bez nášho vedomia.

A teraz možno trochu prehnaný príklad: Predstavte si, že takýchto ľudí nasadíte napríklad desiatky do hangáru s počítačmi  a je jasné, ako hneď nálada „stúpne“. V prestávke si zapnú rádio alebo prečítajú pár časopisov, kde sa dozvedia, že navyše fakt majú mať jarnú, letnú, jesennú, vianočnú, novoročnú depresiu. A nastúpi špirála myšlienok: „asi mám nejakú chybu v systéme, áno, depresiu, sociálnu fóbiu, som vyhorený… čo keď si to niekto všimne? Asi potrebujem nejaké lieky. Bože, čo keď patrím na psychiatriu, veď to všetko na mňa sedí… „ A tajne sa odplíži k psychológovi či psychiatrovi, na poličke pribudnú lieky proti depresii, úzkosti, vysokému alebo nízkemu tlaku, na plastike mu/jej vyhladia spadnuté kútiky úst a viečka a je pokoj.

Kríza sa však dá využiť aj inak ako vo vyššie rozvinutej groteske. Kríza je čas inventúry duše.  Je to čas, keď nám celý organizmus umožňuje na čas „odumrieť svetu“, vyhorieť, spopolniť sa a v tom procese sa konfrontovať s tým, čo bolo potláčané. Možno to bola celá skutočná osobnosť, možno agresie, smútky, neuzavreté rany a veci z minulých obobí života, na ktorých detinsky ľpieme, nevyjasnené vzťahy. Uzavrieť veci minulé, zbaviť sa nepotrebného, konfrontovať sa s tým, čo klíči. A vstať ako fénix z popola.

Vstať z popola, nadviazať opätovné spojenie so sebou samým, svojou dušou a zdravšie vzťahy s okolím sa samozrejme nedá šmahom ruky a uprostred každodennej rutiny zabehnutých zlozvykov.

Preto pomáha a aj preventívne, načas rutinu vždy opúšťať.  Zájsť do ústrania. Tam, kde mi to umožní byť sama so sebou i s druhými mimo bežného kontextu, známych ľudí a vzťahov. To je aktívny prístup. Predtým či popritom môžu pomáhať šikovní terapeuti rôzneho zamerania.

Tak sa dá zrealizovať tvorivý potenciál každej krízy – ako zárodok obnoveného života. Tak sa dá nepremárniť šanca na lepšie spoznanie a pochopenia seba, a tým aj druhých ľudí. Keď lepšie porozumieme sebe, zvýši sa aj empatia voči druhým, podporí to súcit, ktorý vychádza zvnútra, z prežitého, pochopeného a premeneného.

„Významné úspechy sú aj výsledkom prekonaných kríz.“ Hans Arndt

Hrozí mi vyhorenie alebo je už tu?

  • Už ráno cítite únavu a nechuť do nového dňa.
  • Vstupujete do neho s úzkosťou.
  • Práca akoby nemala konca.
  • Aj keď máte voľno, cítite akýsi tlak, úzkosť, uštvanosť – akoby ste niečo nestíhali, akoby ste mali predsa len niečo robiť.
  • Kladiete si otázku „Aký to má všetko zmysel?“
  • Pociťujete nespokojnosť a nepokoj, podráždenosť.
  • Poruchy spánku, tráviace ťažkosti, stuhnutie šije a chrbta, búšenie srdca, problémy s dychom, s krvným obehom, bolesti hlavy, náhle zmeny hmotnosti.

Čo mám robiť, keď som vyhorel/a?

  • vyhľadajte niekoho, kto niečo podobné prekonal a môžete s ním voľne hovoriť o svojej situácii
  • siahnite po knihách, ktoré vám prinesú inšpiráciu
  • začnite vedome žiť zo dňa na deň, nijaké veľké plány
  • pýtajte sa „čo sa môžem z tejto krízy naučiť?“ „ aké miesto má v mojom živote?“, tak sa prestanete cítiť ako jej obeť, ale nájdete jej nejaký význam

Prevencia dramatickej formy vyhorenia

  • občas sa skontrolujte, či viete hovoriť „nie“
  • dávajte si pozor, aby ste neboli tým, kto vie všetko najlepšie, a preto musí vždy všetko vziať do vlastných rúk
  • ak si neustále šliapete na jazyk, len aby ste niekoho nezranili, robte s tým niečo
  • nechcite byť bezchybní a neomylní
  • neodsudzujte sa, ak niečo nevychádza napriek tomu, že sa snažíte
  • prestaňte sa cítiť zodpovední za spokojnosť druhých
  • doprajte telu dostatok odpočinku, ale aj pohybu
  • nebuďte sami až na konci vašich snáh
  • nečakajte až na mŕtvicu, aby ste mohli ísť na PN
  • keď máte voľno alebo ste doma, odrežte sa od práce
  • neočakávajte, že druhí budú fungovať podľa vašich predstáv

zamyslite sa,

  • ak máte stále pocit, že vás zneužívajú
  • ak si pripadáte príliš dobrí pre tento svet
  • ak vás dlhšie prenasledujú myšlienky, že vaša práca je príliš zodpovedná, málo  zaplatená a/alebo nudná
  • ak máte stále strach, že by niekto mohol byť nespokojný s vašimi výkonmi akéhkoľvek druhu
  • ak máte dlhšie pocit, že nestačíte na svoje úlohy
  • ak by ste najradšej všetko nechali tak a ušli
  • ak máte stále strach z konfliktov

 

Najnovšie články: