Placebo Efekt

Nina Jassingerová/pre časopis Wellness

Ha! – veď to je len placebo efekt…. utrúsi nezriedka uspokojene skeptik, ktorý má vždy radosť, keď odhalí, že to, čo v skutočnosti funguje, je – nič. Ťažko pochopiť takýto postoj. Pretože ak zdanlivé nič spôsobí, že niekomu sa zmiernia bolesti, prípadne aj vážna choroba, tak je to skôr hodné nadšeného výkriku a  nie degradujúceho víťazoslávneho odhalenia, že ten efekt je falošný, prípadne, že v skutočnosti neexistuje, keďže ho spôsobilo nič.

Ale aké nič? Tým nič totiž podľa všetkého nie je nič iné ako myšlienka. A placebo – s pozitívnym efektom, či nocebo – s negatívnym efektom môže byť vlastne akýmsi potvrdením toho, že najsilnejšou príčinou toho, ako sa nám vodí, sú naše vlastné myšlienky. 

Ukazuje sa, že placebo môže nielen zmierniť bolesti, ale môže aj výrazne ovplyvniť emócie a oslabiť vplyv nepríjemných zážitkov. Výskumníci zo švédskeho Karolinska Institutet dokázali, že pri úzkosti pôsobí placebo na ten istý základný modulatórny okruh v mozgu ako pri zmierňovaní bolesti. Tím Predraga Petroviča zistil, že to, čo naozaj funguje, je to, čo očakávame. Ak očakávame, že liek, ktorý nám podajú, hoci je to placebo, bude napríklad  účinkovať proti úzkosti, tak sa aj úzkosti do značnej miery zmiernia.

Skenovanie mozgu ukázalo aj zodpovedajúce zmeny v aktivite emocionálnych centier. Najväčšie zmeny emočných a modulatórnych oblastí mozgu pritom vykazovali tí ľudia, ktorí očakávali najvýraznejší účinok. Výskumníci z Karolinska Insitutet na základe svojich experimentov usúdili, že pri emočnej reakcii na placebo sa spúšťajú tie isté mechanizmy ako pri použití placeba na zmierňovanie bolesti.

Placebo sa obyčajne využíva pri pokusoch, kde sa testujú nové lieky  a ich účinnosť. Teraz sa však karta obrátila a bolo treba nájsť spôsob, ako testovať samotné placebo. V prvej fáze pokusu teda 135 ľudí dostalo falošnú akupunktúru a ďalších 135 tabletky na dva týždne. Obe skupiny mali chronické bolesti ramena. V tejto fáze sa neobjavila nijaká vyššia účinnosť akupunktúrneho zariadenia oproti tabletke. No v druhej fáze sa jedna časť prvej skupiny podrobila predstieranej akupunktúre a druhá skutočnej. Tak isto časť druhej skupiny dostala placebo tabletky a druhá časť skutočné tabletky proti bolesti. Aj čas pôsobenia sa predĺžil a prispôsobil reálne očakávaným výsledkom u skutočnej akupunktúry i u analgetík. Výsledok bol taký, že u skupiny, ktorá dostala falošnú akupunktúru, nastalo výraznejšie zlepšenie ako u tej, ktorá dostala placebo tabletky. Z toho vyplýva, že účinok závisí aj od typu placeba.  Potvrdzuje to dôležitosť určitého rituálu alebo dôležitosť prítomnosti nejakého zariadenia – ako napríklad pri elektroakupunktúre. Samozrejme, ak liečime bakteriálnu infekciu, tam ťažko nájdeme nejaký medicínsky rituál, hovorí Ted Kaptchuk, ktorý viedol tieto experimenty, ale opačný extrém je tiež pravdivý. Rituál môže byť tou najdôležitejšou a najpôsobivejšou zložkou.

Takéto rozdiely sa však objavili iba pri subjektívnych správach pokusných osôb. Objektívnejšie meranie neukázalo rozdiel v účinkoch medzi jednotlivými typmi placeba. Potvrdili však, že to, čo lekár povie pacientovi o vedľajších účinkoch, priamo ovplyvňuje jeho ďalšiu skúsenosť. Ešte pred začiatkom experimentu požiadali lekári pokusné osoby o „informovaný súhlas“, teda povedali im o možných vedľajších účinkoch. Napríklad pri akupunktúre by mohli cítiť istú nepohodu a únavu a sucho v ústach po tabletkách. Následne 25 percent tých, ktorí podstúpili placebo akupunkúru  a 31 percent tých, čo brali tabletky, uviedli presne tie vedľajeie účinky, ktoré im predtým lekári predpísali.

Cieľom týchto experimentov nie je nahrádzať iné postupy placebom, ale skôr dozvedieť sa viac o neurobiologických, biochemických, genetických a psychologických mechanizmoch, ktoré fungujú kdesi v pozadí. A najmä lepšie pochopiť celkový rituál liečenia a jeho význam.

Ďalšia z nových zaujímavých štúdií placebo efektu sa týkala tiež akupunktúry a jej predpokladaných účinkov pri zmierňovaní následkov po rádioterapii. Pokusné osoby si viedli denník, kde si zaznamenávali nauzeu a zvracanie. Opäť jedna skupina dostávala reálnu akupunktúru a druhá falošnú. Obe skupiny rakovinových pacientov však tvrdili, že  akupunktúra im určite pomohla zvládnuť nepríjemné stavy. Objektívny výsledok bol, že 68 percent z tých, čo dostali akupunktúru, mali nauzeu priemerne 19 dní počas rádioterapie a 61 percent tých, čo mali falošnú akupunktúru, malo nauzeu priemerne 17 dní. Zvracalo 24 percent z pacientov s akupunktúrou a 28 percent s falošnou akupunktúrou. Takže nebol medzi nimi nijaký štatisticky významný rozdiel. Navyše 66 percent z tých, ktorí mali reálnu akupunktúru, by v nej chceli pokračovať a 71 percent tých, ktorí mali falošnú, tiež.

Dr. Stephen Strauss podal správu o zdanlivo zázračnom vyliečení ženy, ktorá trpela ťažkým únavovým syndrómom. Nemala nijakú energiu, nemohla pracovať a väčšinu času trávila iba doma. Zúčastnila sa ako pokusná osoba štúdie, ktorá mala testovať účinnosť nového experimentálneho lieku na syndróm chronickej únavy. Čo sa však neukázalo? Žena bola v tej skupine, ktorá dostávala placebo. To, čo jej pomohlo, bolo jej očakávanie, jej nádej, že konečne sa niečo zmení. Takto zareaguje na placebo až jedna tretina pacientov. Čím viac veríme, že nám liečba pomôže a nezáleží veľmi na tom, aká, tým pravdepodobnejší je dobrý výsledok, taký je záver amerického úradu pre výživu a lieky.

Tvoja viera ťa uzdravila, povedal údajne Kristus, keď mu chceli ďakovať za zázračné uzdravenie. Aj dnes všetko navedčuje tomu, že sila viery, dôvery a nádeje je schopná toho, čomu hovoríme zázrak. Placebo efekt je predmetom štúdia už dávno. Už v roku 1955 výskumník H.K. Beecher zistil, že priemerne 32 percent pacientov reaguje na placebo. V 60. rokoch vznikli prelomové štúdie, ktoré dokázali, že placebo môže spôsbiť zvýšenie tlaku, zrýchliť reakcie – napríklad v prípade, že sa pokusnej skupine povie, že im podali stimulant. Alebo naopak, môže spôsobiť spánok. Pravda, hlavné otázky o súhre a prepojení psychologických a fyziologických mechanizmov pri pôsobení placeba – alebo myšlienky, ak chcete, ostávajú zatiaľ nezodpovedané. Súčasné technológie zobrazovania mozgu a jeho procesov však podporujú teóriu, že myšlienky a presvedčenie nielen ovplyvňujú psychický stav človeka, ale zapríčiňujú aj skutočné biologické zmeny v tele.  Nie je to napokon neznámy jav. Všetci predsa dobre poznáme fyziologické reakcie na očakávanie a stres, reakcie útek alebo útok, ktoré nám pomáhajú prežiť a vyrovnávať sa s rôznymi situáciami. Napríklad keď vstúpime do kuchyne a zrazu nás zo stropu prekvapí veľký pavúk. Vyľakáme sa a nastúpi príslušná fyziologická reakcia. Keď nabudúce budeme vchádzať do kuchyne, môže sa z ničoho nič táto reakcia objaviť znova aj bez číhajúceho pavúka. Takéto vzťahy medzi myšlienkami, očakávaniami a negatívnymi reakciami zažívame denne. Preto nás nemôže prekvapovať, že tieto vzťahy existujú aj v pozitívnom zmysle.  Podľa profesora psychológie, Michaela Jospeho je placebo efekt súčasťou ľudského potenciálu, ktorý nám umožňuje pozitívne reagovať na liečiteľa alebo lekára. Pacientov zlý stav sa môže zlepšiť aj tak, že urobíme niečo, čo z lekárskeho hľadiska nemôže mať nijaký účinok.

Medzi lekármi, aspoň tam, kde sa o tom diskutuje, teda napríklad v USA, je časť tých, ktorí vo svojej praxi placebo úspešne používajú a odporúčajú to kvôli tomu, aby čo najviac znížili prísun chemikálií do pacientovho organizmu. Uvádza sa príklad mladej ženy, ktorá mávala také silné záchvaty paniky, že si pravidelne myslela, že má infarkt a musela na pohotovosť. Nechcela veriť, keď jej lekár povedal, aby sa len upokojila a uvoľnila. Nedokázala to, kým jej nedal tabletky. Až po čase, keď sa jej záchvaty výrazne zmiernili, jej povedal, že mala placebo bez akejkoľvek účinnej látky. Podporil tak pacientkin organizmus, aby sám našiel silu vyrovnať sa so situáciou, nezaťažil ho zbytočne a výsledok bol dobrý.

Druhá skupina lekárov však tvrdí, že používať placebo terapeuticky je šarlatánstvo a je to neetické. Nuž, fakt je, že by to narúšalo ich dobré vzťahy s dealermi farmaceutických firiem… Jospe však argumentuje tým, že pacienti samotní často žiadajú stále viac liekov v nádeji, že sa im uľaví a lekár si musí uvedomiť, že aj v tomto prípade menej býva viac. Predpisovanie stále ďalších liekov alebo ich nahrádzanie inými môže spôsobovať zbytočné riziká. Chápe aj to, že pacient sa môže cítiť podvedený, keď sa mu napokon povie, že mal placebo, ale citlivý lekár by to mal dokázať vysvetliť – pokiaľ je, pravda, schopný pochopiť pozitívnu a liečivú úlohu placeba. A vysvetliť aj, že to, že na placebo reagujeme, je výhoda a pozitívna vec, ktorú  nehodno degradovať, ale naopak, využívať. Niektorí ľudia majú sklon myslieť si, že ak na nich pôsobí placebo, tak sú akoby slabí, sugestibilní, či nebodaj zmanipulovaní…. ale vec sa má inak – ukazuje naopak náš obrovský potenciál, všetky tie možnosti a sily, ktoré náš organizmus má a dokáže ich prejaviť a rozvinúť, ak dostane správny podnet.

Samotný termín placebo dlho slúžil a väčšinou ešte stále slúži na označenie nie celkom šrandardných postupov neetických alebo podozrivých liečiteľov. Paradoxne v súčasnosti ako lekári, tak pacienti používajú dokonca antibiotiká ako placebo – keďže sa priam plošne nadužíva pri virálnych ochoreniach, kde nemá nijaké reálne účinky, okrem toho, že celkom reálne zaťaží organizmus.

V zahraničí však už v súčasnosti placebo stráca svoju zlú reputáciu a pejoratívnu príchuť. Placebo efekt sa môže dostaviť už aj pri púhom rozhodnutí, že idem na vyšetrenie. A zrazu tesne pred nemocnicou dlhodobá bolesť odznie a nikdy sa nevráti. Alebo pri púhom kontakte s lekárom, liečiteľom, pri vyšetrení, zážitkom toho, že niekto profesionálny sa o mňa stará…. A. Hróbjartsson vo svojom článku o nekontrolovateľnom placebo efekte napísal: „Akékoľvek terapeutické stretnutie uvedomelého pacienta a lekára má potenciál naštartovať placebo efekt.“

Vždy, keď sa objaví nejaké spontánne vyliečenie vážnej choroby ako je rakovina alebo iná vážna progresívna choroba, obyčajne nie je dostatok dôkazov, alebo sa spochybní samotná diagnóza a dlhodobé výsledky…. Na druhej strane sú dobre popísané príklady a je aj dostatok dôkazov o tom, že migrény, bolesti chrbta, reumatoidná artritída, angína či depresia môžu veľmi dobre reagovať na placebo. Tak isto niektoré kožné problémy ako bradavice, kontaktná dermatitída a podobne.

Predpokladá sa, že placebo efekt by mohli vysvetliť tri hlavné mechanizmy: vylučovanie endorfínov ako reakcia na placebo podnet, naučená reakcia na lekársky zásah – podmieňovací model a vedomejšie sprostredkovaná reakcia – význam alebo model očakávania. Štúdie dokázali, že účinok placeba pri odstránení bolesti môže zrušiť naloxon, teda antagonista opiátov. To znamená, že pri placebo efekt môže v prípade bolesti nastať fyziologický účinok ako pri podaní opiátu. Očakávanie je možno najsilnejším mechanizmom – ukázalo sa napríklad, že po podaní osladenej vody, ale s komentárom, že je to emetikum, až 80 percent pokusných osôb naozaj zvracalo. Tieto mechanizmy zväčša nefungujú oddelene, ale sú prítomné vždy v rôznej miere.

Opakom placeba je nocebo. Teda napríklad, keď veríte, že máte sklon k nejakej chorobe, máte väčšiu pravepodobnosť, že na ňu umriete. Zistili to aj štúdiou v roku 1992. Ženy, ktoré verili, že majú sklon k srdcovým chorobám, mali štyrikrát väčšiu pravdepodobnosť, že umrú na tieto choroby ako ženy s podobnými rizikovými faktormi, ktoré však nemali také fatalistické názory.

Nocebá často vyvolávajú fyzické reakcie a problémy, ktoré však nemajú fyzickú príčinu. Výroky ako „byť vystrašený na smrť“ alebo „ja z toho ochoriem“ sú ľudovým a inštinktívne správnym vyjadrením toho, že inštinktívne reakcie môžu mať biologické následky.

V 80. rokoch robili v troch medicínskych centrách štúdiu acylpirínu v porovnaní s iným liekom na riedenie kvi. Výsledky nevypovedali ani tak veľa o srdci, ako o mozgu. Na dvoch miestach pacientov informovali o možných vedľajších účinkoch – teda tráviacich problémoch. Na ďalšom mieste ich neinformovali vôbec. Pri vyhodnocovaní dát prišli na zaujímavý výsledok. Skutočné žalúdočné problémy ako napríklad vredy mali všetci pacienti. Ale najväčšie bolesti v čase konania experimentu dostali iba tí, čo boli najlepšie informovaní.

Mozog v zásade produkuje rôzne chemikálie v závislosti od toho, čo očakáva myseľ. Aj u pacientov s Parkinsonovou chorobou zistili, že placebo vyvolalo rovnakú produkciu dopamínu ako mozog, ktorému dodali aktívnu látku. Tak ako je toto ďalší príklad placeba, teda toho, čo poteší, čo uľaví, tak sa aj reálne lieky môžu stať pre príslušne naladených pacientov nocebom, teda tým, čo škodí. Ľudia, ktorí sú negativistickí, boja sa akýchkoľvek liekov či zásahov a robia si celkovo veľa starostí so všetkým, budú mať viacero vedľajších účinkov, samozrejme, tých nepríjemných.

Existuje dokonca profil takého pacienta, ktorý pravdepodobne zažije nocebo efekt akejkoľvek liečby: má anamnézu ťažko diagnostikovateľných problémov, je si istý, že čokoľvek vyskúša, nebude to mať veľký účinok – nemusí to vždy priamo vyjadriť, ale vyjadruje to celým telom, životným postojom…, no a tieto nízke očakávania sa obyčajne aj naplnia.

Veľkú úlohu hrá aj to, či lekárovi alebo liečiteľovi dôverujeme.  A sú tu aj ďalšie faktory. Jedna holandská štúdia napríklad zistila, že farba piluliek hrá veľkú rolu. Väčšina ľudí považuje červené a oranžové pilulky za povzbudzujúce, zatiaľ čo modré a zelené za skôr deprimujúce.  Avšak myseľ je záhadný hráč. V Taliansku napríklad modré pilulky ženy uspávajú, ale mužov povzbudzujú – a to nehovoríme o viagre. Prečo? Farba talianskeho národného futbalového tímu je modrá….

A čo pomáha najviac udržiavať myseľ v stave, kde môže vyťažiť pre telo i dušu čo najpozitívnejší efekt? Nebrať najmä seba a tým aj svoje vzácne ťažkosti príliš vážne. Aj o tom už dnes existujú štúdie….:)))

Najnovšie články: