Mandala

Nina Jassingerová/pre časopis Wellness

Pred pár rokmi sme mohli aj v Šamoríne obdivovať tibetských mníchov, ako po niekoľko dní vyvárali zložitú veľkú mandalu precíznym vysypávaním zrniečok farebného piesku. A potom prišla Jeho svätosť Dalajláma a celé dielo rituálnym šmahom vysypala do Dunaja.

Keď som pred pár dňami dopísala prvú verziu tohto článku, pri posledných slovách mi nejaký pomyselný dalajláma (alebo únava a netrpezlivosť:-) naviedol prstíky na akési magické klávesy a celá práca bola fuč. Takže takto nejako fungujú synchronicity.

 

Slnko, kruh života, stred sveta, dokonalosť, bludný kruh, magický kruh, rodinný kruh, zverokruh, kruhové tance, kruhové vírenie súfijských dervišov znázorňujúce vírenie atómov, kolotoče, veletoče, špirála slimákovej ulity, rozety na gotických katedrálach …. Kruh alebo špirála sú organickou súčasťou prírody i všetkých kultúr a tvoria niečo podstatné v podloží psychickej i kultúrnej výbavy človeka.

 

Slovo mandala pochádza zo sanskritu a voľne preložené znamená kruh. Predstavuje celistvosť a model organizačnej štruktúry samotného života, ktorý nám má pripomínať náš vzťah k nekonečnu, ku svetu, ktorý presahuje naše telá i mysle.

Mandala popisuje materiálne i nemateriálne reality a objavuje sa vo všetkých aspektoch života: nebeské telesá majú kruhový charakter, pomyselné kruhy priateľov, komunity.

Vedomie mandaly v sebe nesie potenciál zmien v tom, ako vidíme sami seba, našu planétu a možno aj zmysel nášho života.

 

Základný vzorec mandaly je kruh, ktorý má nejaký stred, nachádzame ho všade a  je základnou štruktúrou stvorenia. Všetko živé sa skladá z buniek a každá bunka má nukleus, teda je to kruh, ktorý má stred. Kryštály, ktoré tvoria ľad, skaly a hory sú z atómov. Každý atóm je vlastne mandala, ktorá má jadro.

Samotná zem je mandala, ktorá je súčasťou ešte väčšej mandaly. Kvety, letokruhy na stromoch…. kam pozrieme, tam sú mandaly.

 

Indiánski medicinmani mali svoje medicinmanské kolá, sibírski šamani kruhové rámové bubny, kruhový aztécky kalendár slúžil zároveň na meranie času a bol aj náboženským vyjadrením starých Aztékov. Americkí Navajovia i tibetskí mnísi vytvárajú mandaly z piesku, aby si neustále pripomínali pominuteľnosť života.

Tibetské mandaly a hinduistické jantry sú hádam najsofistikovanejšími mandalami, kde sa stretáva umelecké majstrovstvo a duchovný obsah. Sú zároveň meditatívnym nástrojom i obrazm sveta.

V architektúre nájdeme všade od buddhistických stúp cez moslimské mešity po kresťanské katedrály princíp štruktúry vybudovanej okolo centra.

Indiánske típí majú tiež kónický tvar, ťahajúci sa z kruhového pôdorysu. A ten je vybudovaný okolo stĺpu, ktorý predstavuje svetovú os.

 

Mandala ako cesta do stredu duše

Vnútorné alebo vonkajšie krúženie okolo stredu a špirálovité putovanie do centra nájdeme v takmer každej kultúre. Príkladom môže byť aj rituálne vytváranie mandaly. Jednoduchá forma spočíva v rade koncentrických kruhov, štvorcov a trojuholníkov. Formy, veľkosti a usporiadania majú dané významy. Význam elementov sa v rôznych kultúrach líši. Rituálne používanie má často dlhú tradíciu.

Štvorec vo východných kultúrach je symbolom zeme, v hlbinnej psychológii predstavuje duševnú stabilitu a silu. U Tibeťanov znamená zároveň chrám, sídlo božstva.

Kruh je symbolom, pomocou ktorého môžeme centrovať vedomie. Stred drží pokope duševné energie. Často je symbolom vesmíru a duše i duše vesmíru.

Trojuholník je zase symbolom vyššej harmónie. Zjednocuje to, čo je pozitívne, negatívne i neutrálne. Symbolizuje syntézu protikladov.

Súčinnosť kruhu, štvorca a trojuhoníka v jednoduchej forme predstavuje toho, kto a akým spôsobom ju tvorí. Tvorivé formovanie celku je však čímsi viac ako sumou jednotlivých častí. Pochopenie jednotlivých častí je možné a dáva zmysel iba s ohľadom na organický celok. Mandala sa tak stáva symbolom cesty nášho vývoja a rozvoja.

Zjednocuje protiklady, vytvára súvislosti. Stáva sa vnútorným podnetom vývoja. Zdanlivo statické usporiadanie obsahuje veľa dynamického. Ak sa ponoríme do mandaly či už ako pozorovateľ alebo ako tvorca, môže v nás vyvolávať pokoj alebo pohyb.

Carl Gustav Jung pri svojom štúdiu účinkov mandaly na psychiku zistil, že mandala môže poskytovať ochranu, dodávať zmysel, cieľ a naznačovať smerovanie. Dávať nádej, štruktúru a pocit celosti, ale aj vzbudzovať pocit zvedavosti a fascinácie.

Na svojich pacientoch pozoroval, že v určitých situáciách spontánne maľovali mandaly. Význam mandaly spočíva vo vytváraní vnútorného poriadku, predovšetkým bezprostredne po chaotických, konfliktných zážitkoch plných strachu.

 

Mandala podľa C.G. Junga

Spontánne objavovanie sa mandaly, ktoré Jung často pozoroval u klientov, predpokladá istý stav vedomia. A to taký, v ktorom kritická pozornosť zoslabne natoľko, že neznáme obsahy podvedomia môžu vystúpiť na povrch. Tie potom nadobúdajú takú formu, aby ich mohlo vnímať aj vedomie. Takýto stav sa objavuje aj vo sne, pri aktívnej imaginácii a pri meditatívnych praktikách. Vo všetkých týchto stavoch sa objavuje mandala ako spontánny výraz nevedomých impulzov. Jung pritom zistil, že existujú aj typické situácie, pri ktorých sa vždy objavuje mandala ako prejav nevedomých obsahov. Je to pri poruchách duševnej rovnováhy, vo chvíľach duševnej dezorientácie, v situáciách, keď vedomiu hrozí zaplavenie obsahom nevedomia, v konfliktných stavoch, ktoré často sprevádzajú strachy, skrátka v chaotických duševných stavoch.

Ľudia začali spontánne maľovať mandaly vo chvíľach veľkej bolesti, hlbokého zúfalstva, rozptýlenosti, dezorientácie.

Z toho Jung usúdil, že mandala má štyri hlavné funkcie: vo chvíľach strachu poskytuje ochranu a upokojuje, pri dezorientácii stále poukazuje na zmysel a cieľ a udáva smerovanie, v chaotickom stave dáva pocit usporiadanosti a zmysluplnej štruktúrovanosti a celistvosti, dokáže navodiť všeobecný pocit fascinácie a zvedavosti a dodáva nádej.

 

Poriadok a chaos

V našom živote hrá veľkú rolu usporiadanosť. Ak nejakému usporiadaniu nerozumieme, vyvolá to u mnohých strach a nepokoj. Nevieme sa zorientovať a nevidíme možnosť, ako sa prispôsobiť podmienkam.

To nás ohrozuje a zneisťuje. Lebo sme akoby odkázaní na to, aby sme sa správali konformne, aby to bolo bezpečné a aby sme tomu stále rozumeli. Orientujeme sa na známy poriadok, ktorý je podľa možnosti vopred daný.

Pre mnohých ľudí je to najhoršie, keď sa dostanú do chaosu. Chaos znamená rozpustenie viditeľnej štruktúry. Všetko je ako piate cez deviate a nevidíme súvislosti. Sme zmätení a ako takí sa necítime dobre. Až keď opäť získame prehľad, náš stav sa zlepší. Stále hľadáme alebo vytvárame poriadok, štruktúru, vzťahy, aby sme sa mohli orientovať a rozumieť.

A ak máme veriť médiám a reklame, tak človek sa najlepšie cíti, keď má pekne upratané, všade komínčeky a chorobne „vypulírovné“. V rodinách nastávajú vážne konflikty, ak niekto nechápe predstavu o poriadku toho druhého. Ale čo je pre jedného poriadok, je pre iného chaos a naopak. Veď viete: „Poriadok je pre blbcov, inteligent zvláda chaos“…

Napriek tomu sa obyčajne ospravedlňujeme, že máme doma bordel, ak nás prepadne nečakaná návšteva.

Chaos je temnota, neznámo. Najkrajší zárodok tvorby. Veci sa v chaose preskupujú a na čas strácajú známe usporiadanie, aby sa onedlho pretvorili na niečo iné.

Ale väčšinou máme chronický pocit, že keď veci usporiadame, tak všetko bude OK. Držať veci pod pokrievkou – robí nám to dočasne dobre, pomáha prežívať, ale zabraňuje žiť. Pomáha to aj hromadiť negativitu, ktorú uhládzame štruktúrou. To nie je dynamická mandala života, to je bludný kruh.

Vo filme Knoflíkaři  je postava psychiatra, ktorý má nádherné usporiadané nutkavé chovanie. Neustále si prečesáva vlasy a čistí zuby a radí aj svojim pacientom, aby si vypracovali nejaký takýto návyk, lebo to podľa neho dáva životu štruktúru a poriadok. Tak má dojem, že môže upratať akýkoľvek bordel a zamiesť ho pod posteľ. Zabije človeka, ale prečeše si vlasy, vyčistí zuby a opäť je pokojný, štruktúra jeho sveta rýchlo obnovená a ilúzia pohody udržaná. Ale zo skrine vykúka skutočný kostlivec…

Mandala však umožňuje, aby chaos bol chaosom, ale viditeľným. Samotnou tvorbou chaotickej mandaly môžeme viditeľne a citeľne prežívať jeho premenu na niečo iné, často prekvapujúce. Z chaosu vôd nevedomia sa tak vynárajú prísľuby novej reality, ktorú môžeme aktívne tvarovať.

 

Mandaly v buddhizme

V poslednom čase sa mandala v mysliach mnohých spája najmä s tibetským buddhizmom. S obrazom mníchov, ktorí celé hodiny a dni vytvárajú vysýpaním farebného piesku divukrásne obrazce, ktré napokon sfúknu alebo vysypú.

Tieto mandaly na jednej strane reprezentujú obraz vesmíru a na druhej vždy v závislosti od praxe, akej slúžia, príbytok príslušného Buddhovho vtelenia. Mandala je zároveň vždy chápaná a často aj zobrazovaná trojrozmerne, teda priestorovo. Takýmito mandalami sú napríklad stúpy.

Mandala je v skutočnosti trojdimenzionálny jav a jej priestorové vytvorenie vyžaduje veľa času a schopností, preto sú zriedkavé. Napokon aj tie vynikajúce dvojdimenzionálne vždy vytvárajú optický priestorový dojem. Najčastejšie sa vytvára peisková mandala, a to aj pre rituál zasvätenia do Kalačakry.

Mandala Kalačakra symbolizuje celý vesmír s planétami a časovými cyklami – to je vonkajšia kalačakra, a zároveň  aj aspekt nášho tela a mysle – to je vnútorná kalačakra, a napokon aj samotnú prax.

Prax kalačakry predstavuje vizualizáciu úplnej mandaly vrátane všetkých božstiev a ornamentov v dokonalom detaile do najmenšej podrobnosti. Takto slúži na precvičovanie koncentrácia na jeden bod. Ale zároveň je posvätným umením, kde v prvom rade nejde o estetický aspekt, ale o zdelenie istého odvekého poznania.

Je to aj rituálne putovanie do stredu, k vlastnému buddhovstvu, teda osvieteniu, a následné zničenie mandaly je symbolom toho, že v momente splynutia, pochopenia už nie sú potrebné nijaké pomôcky, rituály ani symboly.

 

V buddhizme je mandala predovšetkým meditačnou pomôckou. Pozorovateľ i ten, kto mandalu vytvára sa ponárajú do jej usporiadnia a štruktúry, ktoré predstavujú celé univerzum

Mandala je obrazom istého usporiadania vecí, ktoré môže vnímať a zažívať každý. Všetko dostáva zmysel tým, že sa vzťahuje ku stredu.

 

Mandala  v tibetskej mystike

V strede mandaly sa nachádza božstvo. Jeho miesto je vo štvorci, v paláci vnútorného bytia. Je obkolesené jedným alebo viacerými kruhmi, z ktorých každý symbolizuje zvláštnu rovinu vedomia.

Kruh cintorínov – nabáda ľudí, aby neľpeli na tom, čo vyššie vedomie nepotrebuje, vyzýva nás, aby sme odhodili všetko nepotrebné, všetky staré obaly.

Kruhy ohňa – v ohni sa transformujú stavy vedomia, nastáva veľká premena. Časti, ktoré boli rozpoznané ako negatívne, sa môžu premeniť.

Po očiste ohňom prechádza človek k múrom paláca. Štvorec znamená celistvosť so štyrmi rôznymi aspektami.

Po rozpustení, premene a očiste nastáva tvorba. Sú tu štyri možnosti, štyri brány do chrámu. Východ ako miesto vychádzajúceho slnka je východzím bodom. Vojsť do chrámu sa dá iba jednou z brán. Masívny tvar brán znamená, že na tých miestach sedia strážcovai, ktorí pustia dnu len toho, kto si uvedomuje túto hraničnú situáciu. To je význam tých strašidelných tibetských božstiev, ktoré strážia mandalu. Sedia na hranici vedomia a berú na seba podobu tých síl, ktoré má každý v sebe prekonať.

Každá brána sa dá prekročiť iba v určitom stave vedomia, čo naznačujú aj jednotlivé farby:

Modrá – farba nadzmyslového vnímania

Žtá – farba vnútorného sveta

Červená – farba javového sveta (máje)

Zelená – farba osudu (karmy)

Z priestorového hľadiska je cieľom cesty v mandale stred. To je vlastne stred vesmíru. Je to konečná jednota za rozmanitosťou javov. Človek sa identifikuje s postavou, ktorá je v strede a tak sa zjednocuje s božskou múdrosťou.

 

Dávidova hviezda a Jantra

Tento symbol je prastarý. Je to archetyp svätého spojenia protikladných energií, jinu a jangu tak, ako to vnímali západní ľudia. Mandalu Dávidovej hviezdy tvorí prepojenie symbolov vody a ohňa, sú to dva opačné trojuholníky, ktoré zároveň symbolizujú mužskú dýku a ženský pohár, teda mužskú a ženskú polaritu v dokonalom spojení – svätú svatbu – hieros gamos staroveku.

Keďže posvätné spojenie je zdrojom všetkého života na zemi, tak Dávidova hviezda spájajúca archetypálne mužsko-ženské trojuholníky bola odpradávna považovaná za model rovnováhy a celistvosti. Pre stredovekých alchymistov bola symbolom kameňa filozofov.

Židovská Kabbala hovorí o tom, že Archa zmluvy obsahovala okrem desiatich prikázaní aj pravidelný hexagram, ktorý tiež predstavuje muža a ženu v intímnom objatí.

V hinduizme a tantrickom buddhizme tvorí tento istý hexagram základ najznámejšej jantry. Jantra je mandala určená vyslovene na cvičenie koncentrácie na jeden bod, do ktorého sa zbieha všetko a z ktorého zároveň všetka rozmanitosť emanuje. Samotný koreň slova „yam“ znamená udržiavať, „tra“ pochádza z „trana“, čo znamená oslobodenie z pút. Jantra, tak ako buddhistická mandala je teda zároveň symbolom oslobodenia z mokše alebo samsáry – opakujúceho sa cyklu života a smrti.

Najznámejšia je Šri Jantra. Základnými prvkami sú nekonečný bod – bindu, nahor a nadol obrátené trojuholníky, hexagram, ktorý symbolizuje spojenie Šivu a Šakti, mužskej oživujúcej sily a ženskej praenergie a lotos ako symbol čistoty a duchovného rozvinutia, podobne ako ruža v kresťanstve a v súfizme.

Kreslenie, pozorovanie a vizualizácia jantier učí koncentrácii, disciplíne, presnosti a trpezlivosti. Ak ide o buddhistickú mandalu, ktorá sa hneď po vytvorení zničí, ide zároveň o tréning neľpenia na výsledkoch svojich snažení.

Vytváranie jantier vyžaduje predstavivosť, ktorá aktivizuje pravú hemisféru mozgu, ich symbolická podstata zase aktivizuje ľavú hemisféru. Tantrici kombinujú univerzálny vzorec jantry s kozmickým zvukom mantry, aby dosiahli vyšší stav vedomia, kde sa zjednocuje individuálne bytie s univerzálnym. Obe hemisféry sa tak harmonizujú a upokojujú.

My, západní ľudia, máme isté deficity v používaní pravej hemisféry, čo spôsobuje stratu imaginácie a viery vo vyššie hodnoty. Preto je pre nás také dôležité umenie, tanec, spev, lebo iba ich pomocou môžeme dosiahnuť harmóniu osobnosti a otvoriť sa duchovným zážitkom.

Aj kreslenie a vymaľovávanie mandál či jantier, ktoré sú založené na matematickej dokonalosti východných mudrcov, môže harmonizovať obe hemisféry a pomáha nám k životu v bdelej pozornosti.

 

No a taoistická mandala, kde sa prelieva jin do jangu a jang do jinu, pričom vo veľkom jine je vždy zárodok malého jangu a naopak, hádam najjednoduchším spôsobom hovorí o dynamike a večných premenách života.

 

Váš vlastný rituál mandaly

Skoncentrujte sa: Pohodlne sa usaďte a uvoľnite sa. Pred sebou máte prázdny papier. Na chvíľu zavrite oči. Postupne si predstavujte kruh, štvorec a trojuholník.

Tvorba: Otvorte oči a vytvorte diagram, ktorý má stred, okolo ktorého sa všetko symetricky usporiada. Keď máte pocit, že základný nákres je hotový, začnite s farebným vypĺňaním.

Vnímanie:  Keď ste domaľovali, položte mandalu pred seba, aby ste sa na ňu mohli priamo pozerať. Uvoľnite sa a pozorujte svoj obraz. Zatvorte oči a pokúste sa pozorovať obraz vnútorným zrakom. Keď sa vnem rozplynie, pootvorte oči a opäť sa pozrite na mandalu. Opakujte to tak dlho, kým nebudete obraz vidieť pred svojím vnútorným okom jasnejšie a dlhšie. Pokúste sa teraz predstaviť si svoju mandalu v bode medzi očami – na mieste tzv. tretieho oka. Opakujte to tak dlho, ale najviac päťkrát, kým ten obraz jasne neudržíte.

Ukončenie:   Kým máte zatvorené oči, pokúste sa zistiť, aký impulz vychádza z tejto mandaly. Potom sa od obrazu vnútorne odpútajte.

Transformácia: Ak ste ste s priateľmi, podeľte sa o zážitky z tvorby, rozprávajte sa o impulzoch a o tom, ako chcet naložiť s posolstvom mandaly v každodennom živote. Ak chcete, môžete sa ostatných spýtať, ako na nich vaša mandala pôsobí.

Najdôležitejšie v tejto fáze však je, aby ste nezačali obraz interpretovať a hodnotiť. Ide iba o vzájomné zdelenie toho, čo v nás mandaly tých druhých vyvolávajú a spôsobujú. Nemenej dôležité je, aby ste to celé zbytočne „neobkecávali“ banalitami a nepripravili sa tak o dôležitý zážitok. Pri slovách vždy platí, že menej je viac…

 

Tak ako kruhové tance sú vo všetkých kultúrach silným komunitným spojivom – sú to vlastne živé mandaly, tak  aj tvorba mandál v komunitách môže byť dôležitým nástrojom poznávania, chápania a premieňania skupinovej dynamiky.

Rituálna činnosť, či už individuálna alebo skupinová, však musí byť živá. Nemôže to byť strnulá mŕtva forma, ktorá sa vykonáva automaticky. Oživenie vždy vyžaduje plnú pozornosť, odovzdanosť prítomnosti a dôveru v proces i vo vlastný vnem. Príliš veľké „obkecávanie“ a prešpekulovávanie vždy tlmí prežívanie a vracia to, čo sme na chvíľu oživili, naspäť do temnôt nevedomosti.

Najnovšie články: