Cesta jógy

Spracovala a okomentovala Nina Jassingerová pre časopis Wellness

Zrejme dnes ťažko stretnete niekoho, kto by nikdy nepočul slovo jóga.  Toto slovo má univerzálny význam. Znamená spojenie. Čoho a s čím?  Nášho vedomia s veľkým univerzálnym vedomím.  Čo samozrejme vedie k zážitku, prostredníctvom ktorého môžeme pochopiť, že sme súčasťou väčšieho celku a nejakého univerzálneho tvorivého princípu (nazývaného aj boh), ktorý je zároveň obsiahnutý aj v každom z nás. Pravda, aby sme dospeli k takejto skúsenosti, musíme najskôr uskutočniť spojenie vlastného tela, mysle, ducha. A aby bolo možné takéto spojenie, musíme zharmonizovať naše emócie, intelekt a činy.

Prastará indická prax jogy má na to prostriedky v podobe dômyselných systémov fyzických cvičení, kontroly dychu a meditácií.

Najznámejším a na Západe aj najpopulárnejším aspektom jogy je hathajóga. Hathajoga sa sústreďuje na dosiahnutie fyzickej pohody a zdravia, zjednocuje telo a psychiku a z jej hľadiska je telo nástrojom ducha. Preto si zaslúži pozornosť a údržbu. Jeho dobrý stav a zdravie samotné však nie sú cieľom, ale len prostriedkom, ktorý má pomáhať na ceste k zjednoteniu. Ovládanie tela a mysle sa v hathajoge dosahuje pomocou ásan, teda určitých statických telesných pozícií a pranájamy, teda dychových techník. Mnoho súčasných rôznych štýlov jogy pochádza práve z hathajogy. Líšia sa väčšinou v tom, že niektoré kladú väčší dôraz na presné držanie tela a iné zase na koordináciu pohybu a dychu. Hathajoga je však vzhľadom na mnohotisícročnú tradíciu indickej jogy pomerne mladá. Objavila sa až v 9. alebo 10. storočí nášho letopočtu. Princípy hathajogy vyšli z tantry a zahŕňajú prvky buddhizmu, alchýmie a šivaizmu.

Takmer všetky hlavné štýly jógy, ktoré sa v súčasnosti rozvíjajú na Západe, majú rovnaké korene. Pochádzajú v zásade od troch moderných indických učiteľov. Od Krišnamačarju sa vyvinula dnešná  Aštanga joga, Iyengarova joga a Vinyasa joga. Integrálna a Šivananda joga pochádzajú od žiakov učiteľa Šivanandu a krijajoga od Lahiri Mahasaju prostredníctvom jeho žiaka Joganandu.

Keďže jóga znamená zjednotenie, nikdy v nej nemôže byť oddelené kultivovanie tela od kultivácie emócií a mysle s cieľom umožniť duchu, aby prežiaril celú bytosť. Predstava jogy ako čisto fyzického cvičenia sa preto ťažko dá nazývať jogou. Naopak, jógou v tomto zmysle je napríklad aj extatický tanec, či-kung a podobne.

Ale poďme po poriadku a pozrime sa na históriu vývoja jogy v jej pravlasti.

Védske obdobie

Jogové praktiky existovali pravdepodobne dlho pred písaným či výtvarným záznamom. Nie nadarmo sa prvopočiatky dávajú do súsvislosti so šamanizmom, ktorý je základnou fyzicko-psycho-spirituálnou ľudskou praxou.  Spoločným koreňom je takto služba komunite. Až neskôr sa jogová prax obrátila viac dovnútra človeka.

Zobrazenia jogových pozícií sa datujú asi do tretieho tisícročia pred naším letopočtom, do obdobia harappskej kultúry a našli sa na kameňoch v Mohendžo-Daro. Slovo joga sa objavilo až v časoch úpadku harappskej kultúry okolo roku  1500 p.n.l. V tom období už árijské kmene nomádov nemali problém dobyť túto mestskú civilizáciu a priniesli so sebou svoju náboženskú tradíciu brahmanizmu, ktorá bola založená na obetiach a rituáloch, ktoré dali základ hinduizmu a zaviedli aj ucelený koncept jógy. Posvätné brahmanské spisy Védy, teda ich najstaršia časť Rigvéda obsahuje zmienku o joge. Hovorí sa o nej ako o určitej disciplíne, ale nepopisuje prax. V neskorších védskych spisoch sa o nej hovorí v súvislosti s dychom.  Píše sa tam o skupine mužov, ktorých pravoverní brahmani považovali za odpadlíkov, a ktorí skladali a predvádzali piesne a melódie. Zistili pritom, že keď praktizujú pranajamu, teda dychové cvičenia, môžu spievať oveľa lepšie a dlhšie udržať notu.

Joga v Upanišadách

Stále však nešlo o nijaký ucelený systém, iba o nejasné náznaky. Až po časovom skoku sa jóga opäť objavuje v Upanišadách, posvätných písmach antického hinduizmu. Najstaršie sa datujú do obdobia 800 až 500 rokov p.n.l. Slovo upanišad znamená sedieť pri nohách múdreho (učiteľa) a počúvať a v Upanišadách stále niet zmienky o telesných cvičeniach, zato však o tom, že je to cesta k oslobodeniu od utrpenia.

V tom období sa formujú karma joga, teda cesta činu a rituálu a džňana joga, cesta múdrosti alebo štúdia písiem. Zatiaľ čo Védy učili viac umeniu obety, vonkajšej obety bohom, karma joga Upanišad obohatila rituály vnútorným mystickým rozmerom. Učitelia učili, že to, čo treba obetovať, nie je vec, úroda alebo zviera alebo čokoľvek iné, ale skutočnou obeťou má byť naše ego. Lebo iba tak môžeme dospieť k slobode. Prostriedky na túto cestu môžeme získať poznaním a múdrosťou.

V Upanišadách sa tiež zdôrazňuje spojenie dychu a mysle používaním slabiky Óm. Spojenie dychu a hlasu, spievanie zvuku Óm alebo mena boha či bohyne sa stalo významným nástrojom osobnej premeny.

Bhagavadgíta

Asi najznámejším a najobľúbenejším jógovým textom je Bhagavadgíta (Pánova pieseň), ktorá má korene v Upanišadách. Jej presný vek nevieme, ale odhaduje sa, že pochádza asi z tretieho storočia p.n.l. a neskôr bola zahrnutá do veľkého eposu Mahábhárata. V Bhagavadgíte sa spojila mravná náuka s mystickou praxou a to vo forme poučenia, ktoré dáva Krišna svojmu žiakovi, bojovníkovi Ardžunovi.

Džňana joga je podľa Bhagavadgíty meditáciou alebo cestou  múdrosti tak isto ako v Upanišadách. Ten, kto ju praktizuje, sa učí rozoznávať, čo je skutočné a čo nie a učí sa oddeľovať Ja od ne-Ja. Karma joga ostala cestou činov na Ceste. Ardžunovou dharmou, teda cestou a povinnosťou ako bojovníka bolo bojovať proti silám zla. A tak, hoci by bojovať nechcel a najradšej by svoje zbrane predal, Krišna mu hovorí, že musí, lebo nemôže vo svojom živote vykonávať dharmu niekoho iného, teda nemôže na seba preberať úlohy a povinnosti iných, ale čo najlepšie splniť tie svoje.  Výsledok pritom nie je dôležitý. To je významné „prikázanie“ každej jogy, nielen v striktne indickom či hinduistickom kontexte. Znamená to neľpieť na ovocí svojej práce. Hovorí sa tomu aj buddhi joga. To znamená, že výsledky práce aj tak nepatria nám, ale obetujeme ich v tomto prípade Krišnovi. Je to forma vnútornej obety. Je to spojenie karma a džňana jogy, činu a poznania (múdrosti).

Posledné kapitoly Bhagavadgíty sa venujú bhakti jóge, joge lásky a oddanosti bohovi. Tak je možné dosiahnuť ešte vyšší stav prebudenia.

Samkhya

Približne v tom istom čase, teda niekedy medzi rokmi 400 a 200 p.n.l. sa objavila radikálna metafyzická škola Samkhya mudrca Kapilu. Na rozdiel od iných a tradície presadzovali dualizmus. Príroda a všetko stvorené nie je podľa Kapilu prejavom božského, ale je oddelené od univerzálneho vedomia. Môže však byť prežiarené či osvietené čistým duchom vtedy, keď sa jogín zbaví pripútanosti ku všetkému, čo nie je Ja (tým sa myslí vyššie Ja, ktoré je považované za skutočné). Tento dualizmus neprežil, ale nasledujúce školy z neho prevzali širší svetonázor, podľa ktorého existujú dve formy reality alebo bytia, a to Puruša, čistý duch –mužský princíp a Prakrti, hmota alebo príroda, ženský princíp. Dalo by sa povedať, že dokopy tvoria obraz boha – Puruša, ktorý sa vidí – v Prakrti.

Patandžaliho jóga

Najznámejším predstaviteľom tohto svetonázoru bol záhadný Patandžali, ktorého spis Jóga sútra je považovaný za prvú systematickú prezentáciu jógy. Dá sa považovať za otca modernej jogy. Patandžali kodifikoval koncepty starodávnej orálnej tradície pravdepodobne v 2. storočí n.l. Joga sútra je prvým praktickým pojednaním o každodennom živote, o fungovaní v spoločnosti, o ceste oslobodenia a osvietenia. Tento spis je vlastne pomôckou pre učiteľov, lebo uvádza, že konečné oslobodenie môže človek dosiahnuť iba s pomocou učiteľa (guru).

Tí, čo prišli po ňom, síce opustili dualizmus školy Samkhya, ale ostali verní jeho osemstupňovej joge (aštanga), ktorá pomáha zbavovať sa ľpenia na dočasných javoch, aby duch mohol prežiariť pravé Ja. Dnes však už netrvajú na tom, že tieto stupne musia nasledovať jeden za druhým presne podľa Patandžaliho návodu.

Patandžali tak isto predstavil krija jógu, cestu transmutácie, teda premeny na vyššiu formu bytia. Je to vlastne vnútorná karma jóga. Na tejto ceste človek pomocou sebadisciplíny, pestovaním určitých cností, introspekciou a oddanosťou bohu akoby vymazáva podprahové podnety z podvedomia – nazývajú sa samskara. Samskary sú ako karmické jazvy, ktoré ostávajú po dobrých alebo zlých činoch. Sú ako odtlačky v podvedomí a dávajú vedomej mysli podnety na konanie. Tieto podnety zapríčiňujú neustále tekanie mysle a jej „ukecanosť“ a oddeľujú človeka od ducha a znemožňujú mu, aby ho zakúsil. Podľa Jóga sútry zlé samskary zapríčiňujú to, že myseľ neustále aktívne vyhľadáva skúsenosti mimo seba bez ohľadu na to, či sú príjemné alebo nie. Dobré samskary zastavujú myseľ v jej tekaní a pripútanosti k vonkajším objektom.

Hoci Patandžaliho Jóga sútra mala korene v dualistickej filozofii Samkhya, nikdy skutočne nenahradila nedualistické Védy a Bhagavadgítu a v podstate si nekonkurovali.

Patandžali predstavuje klasické obdobie dejín jógy.

Mnohé paralelne existujúce školy nikdy nemali presne stanovené hranice, ktoré by ich oddeľovali. Tieto prechody a rozdiely boli a v zásade dodnes sú veľmi plynulé. Jediné, čo môže charakterizovať prechod z klasického do postklasického obdobia, je spoločné odmietnutie Patandžaliho prechodného dualistického svetonázoru.

Dvaita a advaita

Školy dualizmu (dvaita) i nedualizmu (advaita) spoločne vyznávajú presvedčenie, že univerzálne vedomie nemá formu, je všadeprítomné a nesmrteľné. V židovsko-kresťanskej tradícii sa to nazýva duša, Patandžali to nazval puruša a vo védach sa tomu hovorí atman. Nemožno to pochopiť či uchopiť zmyslami, teda nemôžeme to vidieť, počuť, cítiť, dotknúť sa alebo ochutnať. Obe školy vedia, že človek trpí, keď je odpojený od svojho vyššieho Ja a obe sú presvedčené, že oslobodenie prichádza, keď si ľudia uvedomia, uskutočnia svoje skutočné transcendentálne Ja.

Akurát, že pre dualistov „celý svet je javisko“, na ktorom sú herci a ich role oddelené od toho, čím naozaj sú. Pre nedualistov tak isto „celý svet je javisko“, ale s tým, že hra, herci a role, hoci sú odlišné od skutočného Ja a skutočného života, nie sú od neho oddelené, ale sú jeho malou časťou a súčasťou, ktorú treba vedieť odlišovať a nechať prežiarovať atmanom. Nedualistický pohľad sa celkom prirodzene ukázal ako životaschopnejší, keďže umožňuje vidieť božské všade a vo všetkom. Ani Patandžali svoj dualizmus nikde presne nevysvetlil. Až neskorší komentátori usúdili, že jogová prax proste umožňuje dosiahnuť taký vysoký stupeň bytia, vedomia, kde puruša prežiari zjemnenú prakrti a zjaví sa.  Nedualistovi to samozrejme opäť len naznačuje, že ide stále iba o prekonávanie dualizmu.

V každom prípade všetci sa zhodnú na tom, že skutočné oslobodenie spočíva v zážitku, v priamej a osobnej skúsenosti spojenia a jednoty „všehomíra“, a nie iba vo viere.

Tantra a iné nedorozumenia

Tantra jóga sa objavuje niekedy okolo 4. storočia n.l. na začiatku postklasického jogového obdobia, svoj vrchol však dosiahla až o ďalších 500-600 rokov neskôr. Táto škola predstavuje radikálny odklon od pôvodných myšlienok jógy. Najmä od tej časti, ktorá tvrdí, že oslobodenie sa dá dosiahnuť iba askézou a meditáciou. No a celkom zavrhla presvedčenie školy Samkhya, že jogín sa musí úplne vzdať sveta, aby sa oslobodil od pripútanosti k nemu. Tantra jóga sa viac ako na karma jógu sústredila na bhakti jógu, jógu oddanosti bohovi. V prípade tantry to však bola skôr oddanosť ženskému božskému aspektu.

Tantra jóga je nedualistická a ostatné idey zdieľa s tradičnými školami. Tantrikovia sú podobne ako Patandžali presvedčení o potrebe úcty k telu a kultivácie jeho sily a čistoty. Prax tantry tiež smeruje k prekonávaniu protikladov, duality. Telo chápu ako chrám božského a univerzálne vedomie, ktoré sa tradične nazývalo puruša, pomenovali Šiva, prakrti pochopili ako Šakti. Oboje sídli aj v ľudskom tele a keď sa vo vnútri človeka oba princípy zjednotia, osobodí sa, teda otvorí sa mu brána do stavu oslobodenia – do samadhi.

Keď sa na Západe povie tantra, mnoho ľudí si predstaví a aj uskutočňuje predovšetkým sexuálne hrátky v spirituálnom obale  alebo inak prínosnú a legitímnu neoreichiánsku sexuálnu terapiu z nejakého  neznámeho dôvodu nazývanú tantra.

Buď ide o marketing alebo jednoducho o malé nedorozumenie, ktoré vzišlo z toho, že princíp Šiva je symbol mužského aspektu a princíp Šakti zase ženského, sú to skrátka polarity ako jin a jang. Ich výtvarné zobrazenia využívajú sexuálnu symboliku jednoducho preto, lebo spojenie Šivu a Šakti v človeku sa deje prostredníctvom stúpania životnej sily – energie kundalini, ktorá je energiou sexuálnou a tvorivou, pričom, pravda,  presahuje bežnú predstavu sexuality. Fyzický orgazmus je však jej zábleskom. Stúpa prirodzene počas celého života človeka, ale pri praktizovaní niektorých jógových cvičení sa prebúdza intenzívnejšie a rýchlejšie.

No a v rámci autentickej tantra jógy skutočne existuje aj vamamarga alebo „cesta ľavej ruky“ (ľavá ruka sa v orientálnej kultúre tradične používala na tzv. špinavé činnosti, napríklad pri hygiene na toalete…). Jej prax zahŕňa sexuálne praktiky a sexuálny styk s cieľom tak isto dospieť do samadhi. Väčšinové – pravoruké tantrické školy však vamamargu neuznávajú.  Jej praktiky považujú skôr za nebezpečné a na zjednocovanie Šivu a Šakti používajú  tradičné či inovované postupy fyzických a dychových cvičení, ktorých cieľom je prebudenie Šakti spočívajúcej v koreňovej čakre, jej vzostup všetkými čakrami, ktoré sa takto aktivizujú, až k zjednoteniu so Šivom, ktorý sídli v korunnej čakre.

Tantra jóga postklasického obdobia sa od predošlých odlišuje výrazne tým, že uvedomenie si polarít, a teda aj polarity mužského a ženského princípu, viedlo v podstate k uznaniu rovnoprávnosti  ženskej polarity celého bytia. Tantrici teda získali uplne iný rešpekt voči samotným ženám ako ich predchodcovia a väčšina ich súčasníkov. Ženský božský princíp Šakti uctievali ako nevyhnutnú aktívnu energiu, ktorá vlastne umožňuje oslobodenie.

Ale skôr ako sa tantrik mohol začať venovať vlastným tantrickým praktikám, musel napĺňať všetky tradičné etické štandardy a morálne disciplíny – jamy a nijamy, ako aj Patandžaliho osemstupňovú jogu. Potom mohol trénovať koncentráciu na jediný bod, potom vizualizáciu.

Už v Rigvéde je zaznamenané používanie zvukov a mantier, až tantrici však zaviedli používanie týchto posvätných zvukov tak, že každé písmeno mantry korešponduje s nejakým miestom v tele a každé miesto v tele predstavuje nejakú univerzálnu silu. Spievaním mantry môže žiak prebúdzať telo a jeho korešpondujúce sily. Telo však predtým musí byť očistené a silné a myseľ čistá a bdelá. Teda presný opak toho, čo si predstavujú poniektorí odporcovia jogy.

Tantrikovia pri meditáciách používajú vizuálne pomôcky ako napríklad mandaly. Mandaly znázorňujú kruhy a geometrické tvary a v strede majú vždy bindu, teda bod, ktorý predstavuje spojenie, jednotu univerza a mysle. Áno, bindu je aj tá bodka, ktorú si kreslia na čelo, na miesto tretieho oka indické ženy. Meditovaním a vizualizuovaním mandaly tantrik vchádza do mandaly a prežíva jednotu všetkého, ktorá sa realizuje priamo v ňom a získava skúsenosť, že medzi ním a božským niet nijakej deliacej čiary.

Hatha jóga

V 9. alebo 10. storočí sa objavila hatha jóga, z ktorej pochádzajú fyzické pozície, ásany, ktoré sú dnes najrozšírenejšie na Západe. Princípy hatha jógy sa vyvinuli z tantra jógy, vstrebaním prvkov buddhizmu, alchýmie a šivaizmu. Spočiatku to bola malá sekta a kvôli záujmu o telo a zvláštne schopnosti – siddhi ju považovali za kacírsku. Ale tak isto ako tantra smeruje k zjednocovaniu polarít.  Kladie veľký dôraz na úsilie a disciplínu a za najväčšie prekážky praxe a cesty k slobode považuje chamtivosť, nenávisť, ilúzie, egoizmus a pripútanosť. Na rozdiel od tantrikov upúšťajú od sexuálnej symboliky spájania a prekonávania protikladov a snažia sa o transformáciu fyzického tela na zjemnené božské telo. Jedným z cieľov na ceste je dosiahnuť takéto telo odolné voči chorobám, večne mladé a slúžiace ako nástroj magických schopností. Hatha jóga preto obsahuje množstvo veľmi intenzívnych očistných telesných techník a žiak sa musel naučiť zložitý systém svalov, orgánov, čakier a tkanív a bohov, ktorí ich ovládajú. Až potom mohli prikročiť k samotným cvičeniam ásan a dychu.

V postklasickom období bola stále okrajovou školou, zato však vyprodukovala množstvo spisov a učebníc, z ktorých najvýznamnejšími ostávajú Hatha joga pradipika, Gheranda Samhita a Šiva Samhita.

Tantrajóga a hathajóga získali síce v súčasnosti na Západe najväčšiu popularitu, ale v pravlasti boli veľmi dlho skôr okrajové.

Vychádzajúc z tradičnej jogy sa niekedy medzi 14. a 15. storočím objavilo 21 tajných učení pod názvom Joga upanišady s dôrazom na správny spôsob, ako dosiahnuť oslobodenie. Nachádzajú sa tu inštrukcie, ako cvičiť niektoré ásany, pranajamu a mudry, ktoré sa používajú dnes na Západe, ako recitovať Óm, ako používať vnútorný zvuk. Autori Joga upanišád podobne ako Patandžali uvádzajú mnoho prekážok na ceste k samadhi, napríklad lenivosť, sexuálne fantázie, potrebu predvádzať sa, pripútanosť k výsledkom svojej práce i praxe (napríklad aj k zvláštnym schopnostiam, ktoré sa postupne objavujú), rozptýlenú myseľ, neduchaprítomnosť…

Západ a jóga

Súčasná západná jogová prax sa v prom rade zameriava na fyzické cvičenia, na pozície zvané ásany, ktoré sú výhonkom hatha jogy. Hoci na začiatku si priazeň získavala skôr džňana a radža joga vychádzajúce z Jógasútry.

Záujem Európy o východné záležitosti začal už v 3. stroročí p.n.l. , keď Alexander Veľký dobyl Perziu a Indiu. A napokon už pred ním vzdali hold východnej filozofii Platón i Aristoteles. Takže historicky sme si ani vo veciach filozoficko-spirituálnych nikdy neboli takí vzdialení, ako by sa mohlo zdať.

V moderných časoch skupina Angličanov založila Bengálsku ázijskú spoločnosť a začali študovať a prekladať Védy, jogu a poéziu. Prvý anglický preklad Bhagavadgíty je z roku 1785. Kontemplatívne cesty jogy zaujali aj amerických literátov Henryho Thoreaua a Ralpha W. Emersona. Védy sa stali inšpiráciou i pre známu a vplyvnú ruskú okultistku, alkoholičku a mystifikátorku Madame Blavatskú.

V 20. storočí objavili Svámího Vivekanandu, ktorý prišiel na turné do Ameriky i Európy a v 20. rokoch začal prílev indických „svätých“ mužov a Európania i Američania začali cestovať do Indie. Paul Brunton, spisovateľ  a redaktor objavil jedného z najväčších učiteľov jogy, Ramanu Maharišiho z Arunáčaly. Začali vznikať nemecké, české, holandské preklady klasických spisov a množili sa západní adepti. Ďalšou veľkou inšpiráciou bola Autobiografia jogína od Paramahansu Joganandu,  ktorá viac zasiahla až generáciu 60. rokov.

Guru

No a hádam by sa patrilo uviesť na pravú mieru aj tento pojem. Významový preklad slova guru je „ten, ktorý rozháňa temnotu“.  Guru nie je akýkoľvek učiteľ, ale je to človek, ktorý svojím životom realizuje svoje skutočné  prebudené Ja.

Cestou jogy možno v pohode ísť aj bez neho, je to však cesta veľmi pomalá a najmä, ťažko sa človeku samému pracuje na vlastnom egu….

Vrelo sa teda odporúča nájsť si svojho guru alebo aspoň učiteľa, ktorý na svojej ceste pokročil o hodne ďalej ako my. Byť alebo cvičiť v prítomnosti takéhoto človeka totiž výrazne urýchľuje a prehlbuje aj náš vývoj a prebúdzanie.

Samozrejme, nasleduje otázka, ako ho nájsť? Ale to už asi aj viete, čo sa hovorí (a je to dokonca fakt): keď je žiak pripravený, učiteľ sa objaví…

A rozoberať ďalšiu vynárajúcu sa otázku falošných guruov a skutočných, by momentálne presiahlo priestor tohto článku. Kvôli stručnosti budem teda len parafrázovať, že každý zrejme narazí na učiteľov, akých si práve zaslúži :)

Niektoré súčasné štýly jógy

Aštanga joga je systém, ktorý poteší všetkých priateľov riadneho fyzického tréningu a výsledného nádherne vypracovaného tela. Obsahuje veľmi náročné pohybové sekvencie, pomocou ktorých sa buduje sila, pružnosť a výdrž. Hlavným guru je vyše 90 ročný vitálny Pattabhi Jois, žiak Krišnamačarju.

Vinyasa joga má ten istý koreň ako aštanga, ibaže v rámci fyzických cvičení predstavuje dynamickejší plynulý tok pozícií-ásan a zameriava sa na koordináciu dýchania a cvičenia. Jej autorom je syn už spomínaného Krišnamačarju, T.K.S. Desikačar.

Iyengarova joga je dielom B.K.S. Iyengara, ďalšieho zo žiakov Krišnamačarju. Tu sa dôraz kladie na veľmi presné a opakované cvičenie ásan a až po ich perfektnom zvládnutí sa pristupuje k pranajame, teda dychovým cvičeniam.

Integrálna joga: existujú hneď dve Integrálne jogy a obe vznikli nezávisle od seba s podobným zámerom. Autormi jednej sú Sri Aurobindo a Matka a druhej Svámí Satčitananda. Obe integrálne jogy vznikli prepojením prvkov  hatha, karma, džňana, bhakti a džapa jogy.

Kundalini joga sa zameriava na riadený vzostup kundalini energie, nazývanej aj hadia sila, ktorá sídli stočená v oblasti koreňovej čakry. Nechýbajú ani prvky hatha jogy, ale dôraz sa kladie na spievanie mantier, meditáciu a koordináciu dychu a pohybu.

Z tradičnej školy samkhya vyšiel Austrálčan Jonn Mumford, ktorý bol od svojich 14 rokov žiakom indických majstrov a neskôr začal cestovať po svete a učiť kundalini jogu.

Od konca 60. rokov začal v USA učiť kundalini jogu Jogi Bhadžan, sikh z Pakistanu. Jeho učenie je svojou podstatou blízke ako hinduistickej, tak súfijskej tradícii.

Najnovšie články: